Rozprávka o medveďovi Mišovi

Počas nášho cyklovýletu po Slovensku som chlapcom vymyslel rozprávku – O medveďovi Mišovi, ktorého boleli zuby, a o ovečke Miške, ktorá mu pomohla. Tak sa im páčila, že som im ju musel rozprávať každý večer niekoľko týždňov :) Po návrate domov som ju spísal, Evka trošku zeditovala a Janko s Evkou nakreslili ilustrácie. Možno sa bude páčiť aj vám…

UPDATE: Rozprávku som aj nahovoril, aby ste ju nemuseli čítať a mohli jednoducho pustiť deťom.

Bol raz v horách jeden salaš. Býval tam bača, psík Dunčo a veľa ovečiek. Jedna sa volala Miška a bola to tá najzvedavejšia ovečka na celom svete.

Zatiaľ, čo iné ovečky sa len pásli, Miška chodila po celej lúke a pozerala, čo je kde nové. Poznala už každý strom, krík, kameň, jamu a dokonca aj rôzne zvieratká, čo v okolí žili. Keď potom rozprávala ostatným ovečkám, čo všetko videla, tie sa len čudovali „Zaujímavé, že my sme si to nevšimli, bééé!” Vedľa ich pasienka na kopci sa už začínal les. Tam sa zatiaľ Miška neodvážila, ale veľmi ju zaujímalo, čo sa v ňom môže skrývať.

V tom lese žil medveď Mišo. Bol to veľký a lenivý medveď. Jedol hlavne maliny, čučoriedky a černice. A nerád, ale naozaj nerád, si umýval zuby. Medvede si nečistia zuby kefkou ako ľudia, ale hryzú kôru stromov. Nášmu Mišovi sa to však veľmi často robiť nechcelo. Jedného dňa sa rútil po ceste pod lesom kamión, ktorý prevážal rôzne sladkosti. Táto cesta bola samá diera, lebo ju dlho neopravovali, a ujo šofér zabudol svoj náklad riadne upevniť. Ako auto nadskakovalo na jamách, povypadávalo z neho kopec škatúľ s cukríkami a lízankami.

Medveď Mišo šiel akurát okolo. „Čo v tých škatuliach asi je?” dumal, keďže doteraz nič podobné nevidel. „Skúsim to ochutnať.” a dal si jeden cukrík. „Mňaaam, je to sladké a dobré!” Sladkosti Mišovi tak zachutili, že všetky škatule pozbieral a odniesol k sebe do brlohu. Bolo ich tak veľa, že prestal chodiť na maliny a čučoriedky a jedol len cukríky a lízanky. Takto to išlo deň za dňom. A keďže to bol naozaj lenivý medveď, tak si ani zuby nečistil. Lenže tie ho po niekoľkých mesiacoch začali bolieť.

Najskôr ho omíňali, len keď jedol sladké, no s každým ďalším dňom boleli viac a častejšie. Mišo chodil po lese ubolený, plakal a skuvíňal. A veru začal byť aj riadne hladný, keďže nemohol nič zjesť. Skúsil znovu papať maliny, ale zuby ho boleli aj vtedy. A tak len stále plakal a zavýjal. Ovečka Miška sa akurát pásla na lúke vedľa, keď počula tieto ubolené zvuky. „Fíha, nejaké zvieratko asi potrebuje pomoc, keď takto skuvíňa… asi ho niečo veľmi bolí. Dnes je určite ten správny deň, keď sa konečne pôjdem pozrieť do lesa.” nadýchla sa a vošla medzi stromy.

Všetko tu bolo pre ňu nové – všade okolo rástli vysokánske smreky. Pod nimi boli úplne iné rastliny ako na lúke – napríklad prasličky a hríby. Žili tu aj iné zvieratká. Počula húkať sovu a videla utekať srnky. Stále išla ďalej a ďalej smerom, odkiaľ sa ozýval plač. Keďže sa ponáhľala, zabudla sledovať cestu. Veru by sa ani nevedela vrátiť, ale pomyslela si, že snáď jej niekto potom pomôže dostať sa naspäť. Nakoniec bol už ten hlas fakt silný a za veľkým kameňom zbadala ležať uboleného medveďa Miša.

„Ááá, medveď, prosím, neublíž mi!” zľakla sa v prvej chvíli. „Ja som ovečka Miška a prišla som sa pozrieť, či tu niekto nepotrebuje pomoc. Počula som totiž silný plač a bolestivé zavýjanie.” „Ahoj Miška,” povedalo ubolené veľké stvorenie, „nemusíš sa báť, nezjem ťa. Ja som Mišo a strašne ma bolia zuby! Vôbec som si ich totiž neumýval a jedol som kopec sladkostí. Teraz už nemôžem jesť vôbec nič. Jáj, som taký hladný! Ak mi niekto čoskoro nepomôže, určite umriem od hladu.”

„Júj, musí ťa to poriadne bolieť, keď takto nariekaš. Aj vyzeráš riadne utrápený. Skúsim sa porozprávať s naším Dunčom, on sa spýta baču a možno prídu na to, ako ti pomôcť. Teraz by som ale potrebovala tvoju pomoc ja. Vieš, ja som dnes prvýkrát v lese. Šla som sem za tebou podľa zvuku a nezapamätala som si cestu. Mohol by si ma, prosím, odviesť naspäť na našu pašu?” Ubolený Mišo sa pomaly zdvihol a zabrumkal: „Dobre, ukážem ti cestu, nie je to ďaleko”. Odprevadil Mišku na kraj lesa a tam sa s ňou rozlúčil.

Akurát sa už ovečky chystali dole na salaš. Miška dobehla Dunča. Porozprávala mu o medveďovi Mišovi, ktorého tak bolia zuby, že nemôže nič jesť a treba mu rýchlo pomôcť, lebo inak umrie od hladu. „Miška a čo si ty robila v lese?!” hneval sa najskôr Dunčo. Potom ale uznal, že bolo správne pomôcť tomu, kto tak úpenlivo plakal. Ovečky na noc zavreli do ohrádky pri salaši a Dunčo potom porozprával bačovi všetko, čo sa dnes dozvedel. Ten sa za tých veľa rokov, čo žil v horách, naučil rozumieť psej reči.

„Zaujímavé, porozmýšľam, ako by sme tomu medveďovi mohli pomôcť. Ale poďme teraz spať – ráno múdrejšie večera.” Ráno sa na salaši zastavilo auto s ujom, ktorý si chcel kúpiť syr. Úplnou náhodou to bol zverolekár zo ZOO. Bača mu porozprával o medveďovi, ktorý potrebuje pomoc. Zvieraciemu lekárovi sa najskôr nepozdávalo, že by domáci rozumel reči zvierat, ale aj tak sa vybrali pozrieť do lesa. Tam bolo naozaj počuť bolestivé brumkanie, a keď podišli trošku ďalej, tak toho strápeného medveďa Miša aj zbadali.

„Veru, vyzerá to tak, že tento medveď potrebuje odbornú pomoc,” povedal ujo zverolekár a zavolal do ZOO svojmu kolegovi. „Naložte na auto klietku na medvede, zoberte pušku s uspávacími nábojmi a čím skôr príďte. Toho medveďa musíme rýchlo odviezť a vyšetriť.” Za hodinku prišiel ošetrovateľ, medveďa uspali, dali do klietky a odviezli do ZOO. Tam ho ešte spiaceho zobrali na zubnú ošetrovňu, kde zistili, že má v papuli riadne kazy. „Zaujímavé, takto sa kazia zuby, keď niekto je veľa sladkého a riadne si ich nečistí. Ako sa to stalo medveďovi v lese?”

Zverolekár kazy vyvŕtal a zuby riadne zaplomboval. Medveďa presunuli do väčšej klietky s výbehom. Keď sa Mišo prebral, bol najskôr zmätený, lebo nevedel, kde je. Zároveň sa ale veľmi potešil, že ho už nebolia zuby. Okolo boli aj iné zvieratká, ktoré sa tiež liečili. Tie mu vysvetlili, že je v ZOO. Na obed dostával mrkvičku a rôznu zeleninu. Vyhladovaný Mišo toho zjedol veľa, keďže dlho predlho nemohol nič hrýzť. Mal veru poriadne prázdne brucho.

 

Asi po týždni sa zverolekár na Miša prišiel pozrieť. Videl, že sa mu dobre darí. Rozhodol teda, že ho musia čím skôr vrátiť naspäť do prírody. Primiešali mu do jedla uspávací prášok, spiaceho ho naložili do klietky, dali na auto a odviezli do lesa. Keď sa Mišo prebral, hneď si uvedomil, že je zas doma. „Idem sa pozrieť, či ešte rastú maliny.” A veru rástli! Poriadne sa napapal, lebo v ZOO mu ich jesť nedávali. „Mňam, aké sú sladké,“ spokojne si pobrumkával a spokojný s plným bruchom sa pobral do svojho brloha.

Tam zbadal ešte niekoľko škatúľ s cukríkmi. „Toto musím ihneď odniesť preč! To z týchto sladkostí sa mi pokazili zuby! Budem ja odteraz znovu jesť len jahody, maliny, čučoriedky a černice.” Zobral škatule a odniesol ich naspäť k ceste. Zvečerilo sa. Mišo sa vrátil do svojho brloha. Cestou si, samozrejme, umyl zuby! Ľahol si do svojej postieľky a spokojne zaspal. Už sa tešil, ako stretne ovečku Mišku. Chcel jej porozprávať o svojom dobrodružstve v ZOO, a aj to najhlavnejšie – poďakovať sa jej za pomoc.