Kamarát Honza Galla z AZUBu s nami urobil rozhovor o našej ceste po Slovensku v lete 2019. Rozhovor vyšiel v časopise Cykloturistika 7/2019 a tu dávame jeho pôvodnú Slovenskú verziu
Trošinku nám, prosím tě, představ celý váš rodinný tým.
Sme úplne normálna rodina s trošku prehnanými sklonmi k objavovaniu sveta na bicykloch :). Tím teda tvorí tato Janči, mama Evit a deti Janko (4r), Kolomanko (2r) a Stanko (6 mesiacov).
Před několika roky jste na kolech sami procestovali pořádný kus světa. Nelákalo vás raději vyrazit za hranice?
K cyklocestovaniu sme sa dostali tak, že na našu svadobnú cestu sme sa rozhodli ísť na bicykloch (nikdy predtým sme na naloženom bicykli nesedeli). Z celkovo 19 mesačnej cesty bolo 13 mesiacov na bicykloch v Strednej a Južnej Amerike. Práve tam sa nám táto forma cestovania dostala pod kožu. Ďaleký svet sme si teda užili pred deťmi. Na ďalších cyklo výletoch sme už ostali v Európe. Jeden z dôvodov bolo, že nám do tímu začali pribúdať členovia. S deťmi je proste jednoduchšie sadnúť do auta alebo rovno na bicykel pred domom a v prípade núdze sa rýchlo vrátiť. Nás to vždy ťahalo mimo našej rodnej zeme, lebo sme si hovorili, že tú precestujeme s deťmi. No a toto leto sme si uvedomili, že deti sú už 3 a že je načase lepšie spoznať aj Slovensko, kde je toho veľa zaujímavého a pre nás nepoznaného.
Jak přesně jste měli naplánovanou trasu? Měli jste nějaké záchytné body? Kamarády nebo rodinu?
Nám sa moc plánovať nechce – je to aj lenivosťou, ale aj tým že sme si zažili, že cestovanie je zaujímavejšie, keď sa rozhodujete v danom momente, hľadáte zaujímavé miesta podľa rád domácich a “plánuje” sa len 1-2 dni dopredu. Hrubý plán bol sadnúť doma na bicykel, cca 2 mesiace sa voziť po Slovensku, dostať sa do Polonín (severovýchod Slovenska), navštíviť cestou kamošov, spoznať nových zaujímavých ľudí a vrátiť sa na bicykli domov. Čím ďalej sme sa vzdialili z Bystrice, tak tým bolo kamošov menej, resp. sa nám potom nechcelo robiť veľké zachádzky. Tam sme sa už ale prepli do takého cestovateľského módu, že je vlastne jedno kde budeme spať a nemusíme sa stresovať či obmedzovať na spanie u známych alebo v kempoch. Jednoducho sme išli tam, kde sa nám páčilo. Okrem tých Polonín, kde sme chceli prespať pod najtmavšou oblohou na Slovensku, sme už mali iba pár naplánovaných cieľov – napr. horná elektrárenská nádrž Čierny Váh. Evit sa venuje bosej chôdzi a jej propagovaniu, takže sme po ceste hľadali miesta, kde sa naboso chodiť dá a chceli sme stretávať ľudí, ktorí majú podobné záujmy.
Jak náročné bylo zabalit všech 5 členů rodiny na jedno kolo a jeden vozík?
Zbalili sme sa prekvapivo v pohode – mali sme všetko cez spanie, varenie, náradie a nič dôležité nám nechýbalo. Na tandem sa zmestia 4 brašne + stan. Vozík ale toho uvezie tiež dosť veľa (napr. vak so spacákmi, ktoré zaberajú veľa miesta, sme prichytili dozadu). Oblečenia sme si zobrali vcelku málo (max. na 3 dni bez prania) avšak rozsahom sme boli pripravení na teploty od 30 po 5 stupňov. Jednu celú brašňu tentokrát zabrala elektronika (notebook, ďalšia baterka, nabíjačky…). Jedla ani vody sme veľa so sebou neviezli, iba ho priebežne dopĺňali. Viackrát sme sa zamýšľali nad tým, koľko toho človek vlastne potrebuje. Vyše mesiaca sme si vystačili s takto málo vecami a doma nás čaká plný byt ďalších vecí.
Kolo jste si před několika lety postavili v podstatě sami. Dělali jste před cestou ještě nějaké úpravy?
Tento polo-leho tandem sme si vysnívali ešte počas svadobnej cesty a nakoniec sme si ho navrhli a dali zostrojiť keď mal malý Janko 1 rok. Rovno sme ho zobrali na 1000km výlet z BB popri Dunaji až cez Alpy. Keďže sme ho pred cestou nestihli natrieť a zhrdzavel, dali sme mu meno Rusty (po anglicky hrdza). Odvtedy sme na ňom vylepšili pár vecí (napr. pridali a vylepšili brzdy), natreli ho na oranžovo a polepili nálepkami. Najväčšia zmena bolo pridanie elektrického motora, lebo sme sa už aj malými kopčekmi strašne vliekli. S deťmi máme dosť obmedzený čas, ktorý vydržia sedieť v sedačke či vo vozíku. Pôvodne sme si chceli vyrobiť na túto cestu vozík za bicykel, ktorý by vedel uviesť veľa batožiny a prípadne aj všetky deti, ale nakoniec sme to nestíhali a iba kúpili existujúci vozík pre 2 deti.
Bylo náročné tak velký stroj řídit? Kolik jste vlastně dohromady vážili? Jaké jste třeba dosáhli maximální rychlosti?
Tento náš “vláčik” mal odhadom 350kg – váha bicykla, vecí + ľudí. Pomaly sa to rozbieha aj brzdí, je to široké a nie až tak obratné, ale vieme s tým prejsť skoro po hocijakej dostatočne širokej cestičke. Niektoré terény zvláda možno lepšie ako klasický naložený bicykel. Riadenie je v pohode ale horšie sa s tým otáča a cúva. Priemerne sme sa hýbali okolo 15-20km/h, po rovine sme šlapali do 25km/h a maximálne som to pustil tak 40-45km/h – treba rozmýšlať dopredu nad brzdením a naložený odpružený vozík dosť pláva pri vyšších rýchlostiach. Hoci to celé znie obmedzujúco, Rusty je podľa nás najlepší touringový rodinný bicykel.
Jakou jste měli baterku a jaký jste měli dojezd. Kolik jste byli schopni za den ujet?
Mali sme dve 800Wh baterky – jedna stačila na cca jeden deň. Po rovine sme vedeli prejsť tak 70km, v kopcovitejšej krajine 50km.
Měli jste někdy problém s nalezením místa, kde byste kolo mohli kolo nabít?
Toto sme samozrejme museli trošku plánovať, lebo baterka sa nabíja v podstate celú noc (nevedeli sme ju priebežne dobíjať počas dlhších prestávok v rámci dňa). Ale raz za dva dni sme vždy niečo našli (raz sme ju nechali na noc dobiť v najbližšom dome v dedine, pri ktorej sme kempovali, inokedy zasa v potravinách).
Dokážeš si vůbec představit, že byste takovou výpravu a v podobném složení jeli bez motoru?
Neviem! :) Utiahnuť sa to dá aj bez motora, ale určite by sme nevedeli prejsť také strmáky a zlé cesty ako sme dali s ním. Tým, že by sme šli pomalšie, tak by sme denne robili oveľa menej kilometrov, lebo deti nechcú dlho sedieť na zadku a cyklovýlet musí byť zaujímavý aj pre ne. Keby sme boli sami dvaja, tak sa vieme “hecnúť” a ísť od rána do večera bez prestávky. No v momentálnom vekovom rozpoložení našej skupiny to nejde.
Stalo se vám, že jste museli kus jet za své? Jaké to bylo?
Motor sme nepoužívali v podstate len pri zjazdoch. Po rovine sa dá tiež bez neho ísť, ale načo sa trápiť a ísť pomaly, keď ho tam máme. Takže vždy nám aspoň minimálne pomáhal.
Jak cestu zvládalo mimčo v šátku u maminky? Střídali jste se v jeho vezení?
Stanko mal vo vozíku pohodlný miminovník, keďže ešte nesedí, ale nevedel tam dlho vydržať. Evit ho preto mala väčšinu času na sebe v šatke. Ona má počas jazdy voľné ruky, nemusí vždy šľapať a teda môže počas cesty pohodlne kojiť. Stanko v podstate väčšinu cyklovýletu prespal s prsom v ústach na maminke :). Samozrejme, že sme potom museli dávať oveľa väčší pozor a snažili sme sa chodiť po cestách, kde bolo minimum áut. Okrem toho Stanko nevedel dlho vydržať sám ani mimo bicyklovania a tak ho väčšinu času niekto musel nosiť na rukách (tu som bol zapojený aj ja). Z tohoto dôvodu ostával len jeden “funkčný” rodič pri príprave jedla alebo rozkladaní a balení stanu.
Ale nie len najmenšiemu sme sa museli prispôsobiť – aj tí dvaja väčší vyžadovali dosť pozornosti. Nasťastie sme zistili, že ich baví počúvať audio rozprávky, tak mali vzadu vo vozíku repráčik a to ich tam udržalo spokojných aj vyše hodiny vkuse (inak boli kľudní len keď spali). Všeobecne je pre deti čas presúvania nezaujímavý. Oni sa tešili, keď sme zastali niekde na ihrisku, alebo prišli ku niekomu, kto mal tiež malé deti a hračky (so sebou sme niesli len pár autíčok, hračku pre Stanka a loptu). Chvíľku som si dokonca myslel, že ich týrame a robíme to pre naše ego. Potom som si ale uvedomil, že podobne nespokojní sú aj doma a tiež ma vytáčajú svojim frflaním a mrnčaním. Byť takto spoločne na cyklovýlete nám však nakoniec všetkým niečo pozitívne prinieslo :). Jednoducho cestovanie s deťmi je iné ako touring solo.
Spávali jste ve stanu?
Väčšinu nocí sme spali v stane. Bez stanu by som si cyklotouring ani nevedel predstaviť – je to taká istota a najmä sloboda, že v prípade potreby má človek kdekoľvek pohodlné miesto na prespatie. Deti spia v stane super, asi aj preto, že sme tam všetci spolu.
Kolik kilometrů jste celkem ujeli?
1327km za 28dní šlapania (celkovo sme boli mimo domu 37dní).
Jaké nové poznání o vaší rodné zemi vám cesta dala?
Že sa dá po Slovensku bicyklovať a že to s tými šoférmi áut nie je také zlé.
Do které části byste naše čtenáře cykloturisty pozvali?
Zistili sme, že skoro v každej dedinke sa nájde niečo zaujímavé a netreba chodiť len do turistických a známych destinácií. Určite by som sa odporučil previezť na hornú nádrž elektrárne Čierny Váh – je odtiaľ parádny výhľad na Liptov a Tatry a pri západe slnka je to naozaj úchvatné miesto. Okrem toho máme na Slovensku krásne doliny (napr. popri Čiernom Váhu, Kamenistá a oproti Rimavický potok, Sestrčská) a po lesoch je kopec zjazdných ciest (niekedy aj asfaltových) kde nechodia autá – prechod v Poloninách z Uliča do Ubli či cesta lesom na Silickú planinu. Na východe sme objavili super lanový most cez rieku Latoricu a zatopený lom Beňatina.
Která část je nejlépe připravená pro výlety na kole?
Ešte sme všetko neprešli :) Každopádne je tu málo vyhradených cyklochodníkov mimo ciest, kde môžu ísť deti bez obáv na vlastných bicyklíkoch. Pre horskú cyklistiku je tu toho fakt veľa ale väčšina ne-MTB značených cyklotrás vedie po normálnych bočných cestách, kadiaľ chodia aj autá. Na našej trase sme si prešli niekoľko veľmi pekných úsekov, ale jednu “najlepšiu” oblasť neviem odporučiť. Odporúčam chodiť cestami III. a IV. triedy. Bývajú niekedy plné jám, ale je tam málo áut. Takto pohodovo sme boli schopní nájsť “cyklocestičky” po celom Slovensku. Milo som bol prekvapený, že Slovenskí vodiči nie sú až takí neohľaduplní k cyklistom ako si ľudia myslia. My sme nezažili ani jednu situáciu, kde by sme sa cítili vyslovene ohrozene. Rozdiel je určite aj v tom, že s vozíkom zaberáme polovicu cesty a len tak jednoducho sa nás nedá obehnúť. Vodiči museli jednoducho spomaliť a obiehať nás iba vtedy, keď mali voľno.
Jak byste svou zemi charakterizovali?
Máme krásnu prírodu a veľa zaujímavých a “neobjavených” miest. Je to tu bezpečné a “civilizované” – netreba brať obrovské zásoby so sebou, všade je nejaký obchodík, krčmička alebo zmrzlina a spať sa dá na veľa pekných miestach.
A co její obyvatelé, jací jsou?
Skvelí – nápomocní, milí a pohostinní. My máme výhodu, že Rusty je tak neobvyklý bicykel, že to každého zaujme. Okrem toho keď cestujete s deťmi, ľudia sú k vám hneď oveľa priateľskejší – tie deti sú jednoducho taký “icebreaker” pri komunikácii s cudzími ľuďmi. V neposlednom rade nám určite pomohlo to, že sme nemali, žiadnu jazykovú bariéru (aj keď východniarčina a rusínčina nám občas dali zabrať). Pre nás je práve ten ľudský rozmer na cestovaní ten najdôležitejší. Je jedno, kde sme, no ak sú okolo nás fajn ľudia, tak sa cítime dobre a ľahšie prekonáme tie ťažké momenty, ktoré bicyklovanie s deťmi prináša.
Spřádáte už plány na další výpravy?
Ja som teraz využil situáciu, že som bol doma bez práce a mohli sme ísť na takto dlhý výlet – uvidíme ako to bude o rok. Momentálne ale podobne veľkú výpravu neplánujeme. V blízkom okolí je toho veľa na navštívenie a teda budeme objavovať ďalšie pekné miesta na Slovensku a u susedov. Ako však poznám moju polovičku, tá to dlho nevydrží a do pár rokov pôjdeme na nejakú veľkú výpravu.
Díky za rozhovor!