Vitajte na ostrove Daufuskie, dáte si pivo?

Návšteva Charlstonu, stretnutie s dizajnérskou hviezdou multihul lodí Jimom Brownom a nezabudnuteľné nocovanie na nevšednom ostrove Dawfuskie s naším novým kamarátom Erikom…

Je pondelok ráno a my sa budíme na zvuk motora- konečne!!! Tri týždne na tom istom mieste boli viac než dosť! Kormidlá fungujú skvelo, motor vrčí ako má, slniečko nám svieti na cestu a naša nálada sa neskutočne zlepšuje :).

Prvé dva dni v pohybe prechádzame kanálmi, čakáme na otvorenie mostov, kocháme sa prírodou a malebnými domčekmi, zdravíme sa s ostatnými loďami… Tretí deň kotvíme už poobede a to v slávnom meste Charlestone :). Joe zhodnocuje, že toto mesto by sme si mali vychutnať aj my a tak sa všetci traja vyberáme na prechádzku po uličkách, kde sa začala občianska vojna medzi severom a juhom (juh sa chcel osamostatniť od severu, na čo vtedajší prezident Lincoln vyhlásil, že USA musia udržať za každú cenu pokope a juh prehral). Architektúra domov je honosná, prepychová, domy sú udržiavané a predháňajú sa v krajšie upravených záhradách. Dostávame sa aj do parku, kde bola vystrelená prvá guľa z kanónu (v roku 1861) a kde sa to všetko začalo (je zaujímavé, že aj napriek prehre, sú pamätné tabule či vystavené zbrane úplne všade- hold netreba vystavovať iba víťazstvá).

Na loď sa vraciame až za tmy. Dávame sprchu a dopĺňame vodu. Ráno vyrážame ešte pred svitaním a k najbližšiemu otváraciemu mostu prichádzame 7:10… a tam nám ujo oznamuje, že od 7:00 do 9:00 je rušná premávka a teda si musíme počkať. Zbytok dňa prebieha bez problémov. Pred jedným mostom čakáme za slávnym trimaránom Scrimshaw. Joe sa kontaktuje s posádkou a zisťuje, že na palube je slávny dizajnér práve tejto lode a to Jim Brown (Jim je priekopník v stavbe katamaránov a trimaránov a vďačíme mu za ich rozšírenie a propagáciu- pre Joa je to proste úplný hrdina). Nejakým spôsobom sa komunikácia obracia na to, kde náš kapitán študoval a s Jimom zisťujú, že chodili na rovnakú strednú školu. To hviezdu veľmi zaujalo a chce sa s nami stretnúť. Poobede padá hmla (počasie, počas ktorého sme predtým bezproblémovo napredovali daľej) a naši kolegovia na trimaráne si dávajú pauzu… a ako správne tipujete, dávame si ju aj my. Ja a Janči nie sme dvakrát nadšení z ďalšieho zdržania, ale čo narobíme. Jim nasadá na svoj kajak a prichádza na návštevu. Joe je roztopený a konečne sa nehrá na frajera. Na palubu našej Dove vstupuje noha 80-ročného Jima Browna :). Konečne získavame trochu nadšenia aj my a ponúkame mu čaj. Asi po hodinovej debate a kope smiechu sa hmla vyjasňuje a Jim nasadá späť do svojho labilného kajaku (Dove je tak vysoko, že na toto by sme si netrúfli ani my…a ľaľa 80-ročný dedko, ktorý naozaj zle vidí, tam nasadá so svojimi dlhými nohami a plaví sa späť na svoju loď- rešpekt :)).

Zbytok dňa pokračujeme kolektívne v závese trimaránu,čo sa ukazuje ako dobrý ťah, lebo nečakáme na žiadnom moste. Kotvíme v malej opustenej maríne na zabudnutom ostrove Daufuskie. Joe nám o tomto mieste rozprával zaujímavý príbeh, ktorý sa mu stal pri poslednej návšteve. Hneď po uviazaní lán na nás kričí mladík z vedľajšej lode “Vitajte na ostrove Daufuskie dáte si pivo? :)” Usmievavý sympatický chalan menom Erik, opravuje na móle svoju plachetničku s ktorou chce čoskoro vyraziť na Bahamy. Navštevujeme trimarán a Jim nám ukazuje jeho skryté taje (úprimne, je to fakt dobrá lodička s rozumným rozložením priestoru). Potom ideme na návštevu k Erikovi, kde mu dáva skúsený morský vlk-Jim rady, pri niektorých detailoch závitov či uchytení lán. Joe sa pýta na svojho starého známeho, ktorý mu naposledy požičal golfové autíčko a Erik hneď reaguje, že ho pozná ale že tu momentálne nie je. Ale ak chceme on má tiež autíčko a môžeme sa povoziť po ostrove s ním. Baterka je nabitá len na polovicu a teda nakladáme aj veľký generátor, ktorým ju neskôr dobijeme.

Daufuskie je malý ostrov s asi 100 obyvateľmi, ktorý žijú na jednej strane ostrova. Pre rokmi kúpili druhú stranu ostrova milionári, ktorí sa rozhodli, vybudovať na ostrove luxusné rezorty s množstvom golfových ihrísk. Dokonca vybudovali umelú pláž, ktorú potom predali ako stavebné pozemky a na ktorých sú teraz veľké vily. Realita sa však nevyvíjala tak ako si páni s kopou peňazí predstavovali a z plánovaného zisku sú až doteraz straty. Vybudované rezorty zývajú prázdnotou a mnoho z nich nebolo nikdy otvorených. Okolie je síce upravené no chýba tu život. Pláž, na ktorej sú postavené luxusné vily je každým rokom viac a viac zožieraná oceánom a teda množstvo z nich je opustených s podmytými základmi. Proste, ostrov vybudovaný s veľkými plánmi, ktoré nevyšli. Počas našej prehliadky ostrove zapájame generátor a z našeho tichého eko golfového autíčka robíme hučiaci smradľavý hybrid :D (kedže nemáme svetlá, aspoň na seba dostatočne dopredu upozorňujeme ostatné autá a plašíme zver z cesty). Erika pozývame na večeru a ja s Jančim ešte prijímame pozvanie na pivo do centra :D.

Autíčkom sa vezieme iba kúsok k benzínovej stanici, kde je pár domov naokolí- centrum :). Vstupujeme do lokálneho baru, kde je okrem čašníčky a nás iba jeden zákazník. Dávame si pivo za 2 (!) doláre a rozprávame sa s naším novým kamošom. Erik je super. Má 24 rokov a na ostrove pracuje počas letnej sezóny a na zimu sa väčšinou odplaví na Bahamy, kde si tiež nejako privyrobí. Je veľmi šikovný a všetko si vie opraviť sám. Na otázku čo je jeho životný sen alebo aká je jeho filozofia odpovedá…som bohatý- mám skvelých kamarátov, svoje golfové autíčko, polorozobratú lodičku… nie som bohatý na peniaze, ale som bohatý na šťastie… a jedného dňa chcem cestovať a mať možnosť objaviť krásy tejto planéty, lebo zem je naozaj krásna :). (Proste skvelý mladý človek s hodnotným zmyslom života).

Presúvame sa do ďalšieho baru a to už za úplnej tmy (ešte že Janči zobral čelovku, lebo si neviem predstaviť zázrak, akým by sme sa v tejto tme vôbec trafili na cestu). Predné sklo golfového autíčka je plexisklo- a to dosť staré, Takže spojenie tmy a nepriehľadnosť skla nás núti veriť, že Erik pozná každý kúsok ostrova. V druhom bare je rušno a pivo stojí až 3 doláre. Zaujímavosťou tohoto podniku je, že po celom strope sú polepené dolárovky s odkazmi alebo podpismi (šťastný to človek, ktorému dajú prerobiť strop :)). Po ďalších 2 pivách objavujeme vonku úplne jednoduchú (teda fakt zložitú, ale jednoducho zrealizovateľnú) hru, ktorá pozostáva z trafenia krúžku na háčik. Krúžok je asi vo vzdialenosti dvoch metrov od háčika uchyteného na stene, priviazaný na lanku a na základe rozkývania lanka sa má doňho trafiť (fakt dobrá hra k pivu).

Pokračujeme ďalej v objavovaní ostrova (mám pocit, že naše autíčko je off-road, lebo ideme hustým lesom a piesočnými cestičkami). Dostávame sa na smetisko- teda na takom malom ostrove sú to veľké kontajnery, nie len kopa smetí. Erik nám rozpráva, ako ľudia vyhadzujú dobré veci len za to, že ich už nechcú a koľko skvelých maličkostí tam už našiel. Po chvíľke nachádzame starú hifi vežu s pokazeným CD-prehráčavom (čo nášmu kamošovi vôbec neprekáža lebo ešte stále funguje na kazetách). Po ceste späť počujeme 2 krát veľký hluk- to nám vypadla nová hifi veža z autíčka :) (vždy sme sa vrátili a našli ju).
Aj napriek neskutočnosti situácií, zaujímavých zážitkov a nezabudnuteľného Erikovho rozprávania rôznych príbehov, nás zima ženie späť do teplých spacákov. Počas tohoto večera nám Erik ponúka asi 5 krát sprchu a práčku, či čerstvú zeleninu z kamošovej záhradky (stále dúfam, že to bolo kvôli jeho chápaniu života na lodi bez možnosti sprchovať sa a prať a nie preto, žeby sme boli takí smradľaví a špinaví :D). Lúčime sa, vymieňame kontakty a dúfame, že sa naše cesty znovu pretnú na Bahamách :).

Plavíme sa ďalej a po dvoch dňoch sa dostávame do najstaršieho mesta v USA – St. Augustín. Prechádzka mestom je potešenie pre oko aj ducha. Veľmi pekné historické mesto je večer jednotne vysvietené vianočnou výzdobou. Stretávame Joeovho kamaráta Peta, ktorý nám robí prehliadku mesta a ako každý američan, ktorého sme stretli, nám ponúka svoje auto a spoločnosť. Jednoducho veľmi príjemné miesto so skvelými ľuďmi a fajn obchodom (Sailor exchange – obchod kde si námorníci vymieňajú za malý poplatok použité veci – my sme kúpili šnorchle a okuliare po 5 dolárov! Áno sú také špinavé, že to dá prácu ich vyčistiť, ale my niesme žiadne cintľavky a za tú cenu sú fakt kvalitné!). Zajtra vyrážame ďalej a za pár dní by sme mali byť konečne na BAHAMÁCH :)

> FOTKY <

Z Wilmingtonu do St. Augustine sme celkovo prešli 770km za 9 dní.