Posledné a prvé

Posledná noc v St. Augustíne / Prvé kúpanie počas plavby
Posledné zbohom USA / Prvé prekročenie Golfského prúdu
Posledné drobné oficierovi / Prvý západ slnka na Bahamách

V St. Augustíne sa zdržiavame dlhšie. Dôvod – Jim a Fred nás dobiehajú a dnes večer budú nocovať v rovnakom prístave (spoločnosť týchto dvoch pánov sa neodmieta :)).
Pete nám cez deň robí šoféra a my kupujeme posledné vianočné darčeky (áno, Ježiško príde aj pod náš papierový stromček :)) a dopĺňame zásoby jedla a alkoholu.

V prístave zamierime rovno na Jimovu loď, kde nás už s Fredom čakajú s veľkým úsmevom na tvárach. Jim nás pozýva na večeru (špagety/slíže/rezance s paradajkovou omáčkou so zeleninou) a my iba skladáme veci na našu Dove, berieme fľašu plnú úsmevu a príbehov (v preklade RUM :D) a malý slávny trimarán sa ponára o čosi hlbšie pod váhou 6 pasažierov.

Jedlo je konečne hotové a Jimovi skladáme zaslúženú pochvalu…možno znel názov neisto no kuchárova ruka bola istá a vedela presne čo robí :) Asi po troch hodinách dobrého jedla, kopy smiechu a skvelých príbehov sa presúvame do blízkeho podniku. Tam chlapi chytajú druhý dych tak v jedení ako aj v pití (v tomto momente je už úplne jasné, že zajtra nebude ani jedna posádka schopná odchodu a ostávame ešte jeden deň). Naša nočná barová výprava má vekový priemer 65 rokov (vrátane mojich 25 a Jančiho 30) a miesto toho, aby sme išli chodníkom ako ostatní ľudia, my si to späť do prístavu razíme priamo cez minigolfové ihrisko, kde nám náš “sprievodca” Joe hovorí príbeh na každej zákrute či schodíku – proste rebeli v rokoch :)

Ráno je kupodivu bezbolestné a ešte aj slnečno. Cez deň operieme poslednú várku oblečenia, dáme sprchu, vyčistíme šnorchle a okuliare a sme pripravení na zajtrajší odchod. Večer prebieha podobne ako noc predtým s tým rozdielom, že trimarán sa ponára pod váhou ôsmich ľudí (dorazili Petovi synovia Pete a Ross), miesto špagiet máme polievkové menu a flašu dorážame na lodi bez pokračovania v bare.

Ráno sa lúčime s Jimom a Fredom a prajeme si fair wind – vietor odzadu (je to to najkrajšie, čo si námornící môžu priať). Nasledujúce 2 dni sa plavíme ďalej na juh a náš neustále štrajkujúci motor (ktorý rád nefunguje keď sú okolo ľudia, alebo sme pod otváracím mostom :)) núti kapitána uvažovať o kúpe nového. Noci trávime zakotvení v blízkosti mostov čo síce uberá z romantiky ticha, no poskytuje nám to závetrie.
Do Lake Worth sa dostávame v stredu na obed. Dopĺňame benzín a Joe hľadá na okolí nový motor – NIČ.

Trvalo nám skoro 60 dní dostať sa na miesto odkiaľ konečne zakývame USA a teraz sme tak blízko a zároveň ďaleko. S nespoľahlivým motorom a nestálym vetrom by sme si koledovali o to, aby nás golfský prúd vrátil do New Jersey.

Kotvíme, mlčky pozeráme na motor a sme bezradní. Joeov brat sa snaží nájsť niečo doma na internete, no jediný vhodný motor, čo našiel nie je dobrý.

Mením taktiku – o motoroch viem veľký prd a viem, že ja na nič neprídem, ale aspon ich (Joea a Jančiho) môžem donútiť sa zamysliet znovu… prečo?, ako?, nakresli mi to, kde sa stretáva olej s benzínom?, môže sa to zahriať a uvolniť?, kde sú valce?, može sa to uvolniť? Buď som im už liezla na nervy alebo ich motivovala, ale znovu rozobrali pumpu, skontrolovali valce – všetko bolo v pohode – a pokúsili sa opraviť chladenie vodou, ktoré nefungovalo najlepšie. Joe čistí hadičky mojimi medzizubnými špáratkami a tým sa to končí… áno, končia sa akékoľvek problémy – voda nevytekala von a teda nechladila dobre motor, čo spôsobovalo prehriatie a presiaknutie benzínu do oleja (netuším ako a kade), ktorý potom zaplnil celý motor a ten potom prestal fungovať.

Vydávame sa na polhodinovú testovaciu jazdu k východu na oceán a všetko vyzerá fajn.
No môžeme veriť motoru, ktorý nefungoval počas celej doby poriadne ani raz a zveriť mu do rúk naše životy? Uvidíme … kotvíme.

A kúpeme sa! 58 dní od opustenia Provincetownu a my konečne skáčeme do vody. Ja som taká stuhnutá (asi sa mi nechce veriť, že voda je konečne dostatočne teplá), že pri dopade si naťahujem sval na krku – výhodou je, že po kúpaní dostávam masáž :) – a Joe umýva spodnú časť lode od rias, ktoré nám na nej za tú dobu narástli (budeme sa lepšie kĺzať po hladine).

Joe si robí drink a počúvame predpoveď počasia. S Jančim sme už naučení čakať a keďže vietor nevyzerá najlepšie v nasledujúcich dňoch, začíname sa zmierovať s ďalším posunutím odchodu. Kapitán robí rozhodnutie – idem si dať šlofíka, vyrážame o tri hodiny. Prekvapení jeho akčnosťou, dúfajúc v jeho triezve uvažovanie a zhodnotenie situácie si ideme pospať aj my, aby sme s ním mohli potiahnuť celú noc. Okrem toho sa začíname zamýšlať nad tým, či náhodou nepotrebujeme na Bahamy víza (áno, občas máme veľmi dlhé vedenie a niektoré veci dosť zanedbáme). Pripájame sa na voľnú wifinu a s posledným kúskom baterky zisťujeme, že nepotrebujeme! Ešteže tak :)

Trošku pospávame a tak sa zvuk motora (do ktorého vkladáme všetku našu dôveru) rozoznie až s úderom polnoci. Vzďalujeme sa od pobrežia a dúfame, že naše nezvyknuté žalúdky nerozhádžu zväčšujúce sa vlny.

Zapájame automatickú navigáciu, vypočítavame kurz, v ktorom musíme počítať s posunutím v golfskom prúde a plavíme sa proti noci. Asi po 2 hodinách miznú posledné svetielka na pobreží a my sa už naozaj lúčime so štátmi. Boli to pekné mesiace…

Malá úvaha: Cítim sa voľná a nie preto, že opúšťam USA, ale pre zistenie, že mám krídla a viem lietať (ideme kam chceme, objavujeme, spoznávame…). A teda rozmýšľam, či existuje klietka (jedno miesto), ktorá aj keď bude presne podľa mojich predstáv, vynahradí mi nemožnosť odletieť, objavovať a spoznávať…hmm.

Vlny sa postupne zväčšujú a my sa dostávame do Golfského prúdu. Škoda, že je noc, lebo kapitán ospevuje jeho jedinečnú svetlomodrú farbu. Napriek tomu je atmosféra večera očarujúca- na okolí ani jedno svetielko (za celú noc sme videli 2 výletné lode), na oblohe nádherne svietiace hviezdy (plus aplikácia na telefóne s ich rozpoznávaním z nás robí úplných hvezdárov), meteoritická sprcha, fosforeskujúca voda (v mori žijú živočíchy, ktoré pri rozbití vĺn o loď svietia), vlny a perfektne fungujúci motor…

Ráno pozorujeme východ slnka, stále ďaleko od akejkoľvek pevniny či inej lode. Voda sa pri Bahamách začína zjasnievať a vietor nám umožnuje čiastočne plachtiť. Do prístavu sa dostávame po 16 hodinách plavby a na stožiari nám vleje žltá vlajka (karanténa – jediná osoba, ktorá môže opustiť loď je kapitán a aj to iba za účelom zaregistrovania lode a posádky). Trochu blúdime no našťastie stíhame úradníka stále v službe a asi po trištvrte hodine sa Joe vracia s pečiatkou v našich pasoch (trvá im to tak dlho, lebo úradník nemá vydať 20 dolárov a snaží sa ich zohnať od ďalších Bahamčanov. Uľahčujeme situáciu a dávame dokopy posledné drobáky). Prvý západ slnka na Bahamách pozorujeme stále z lode. Nocujeme v prístave bez vody a elektriky no sme takí zničení, že len zaliezame do spacákov a budíme sa na druhý deň.

Ďalšie ráno dobíjame baterky v raňajkovej reštaurácii a okupujeme internet. Na návštevu prichádza Gil a Dan (Joeovi známi a veľmi milí ľudia), ktorí sem prišli tiež stráviť Vianoce. Vidíme raju plaviť sa vedľa našej lode, prechádzame sa uličkami umelo vybudových obchodíkov, ktoré dodávajú tomuto miestu dosť neprirodzenú atmosféru, ideme na pláž a skúšame naše okuliare a šnorchel a večer vyrážame na pivo s Joeom.

Jediný dobrý bar na okolí je plný posádky veľkej lode kladúcej potrubia. Žeriav na lodi má výšku 90 metrov s ťažnosťou 1600 ton (momentálne je to asi najvyšší bod na Bahamách :D). Rozprávame sa s týpkom zodpovedným za ubytovanie (úplne zlatý šušlajúci angličan), so zbytkom posádky a dokonca asi pol hodinu aj s kapitánom (ktorý je tiež človek z mäsa a kostí a úplne v pohode).

Táto cesta nám otvára oči. Máme predsudky voči ľudom, ktorí niečo dosiahli alebo sú na nejakej dôležitej pozícii, lebo máme pocit, že nemajú mať prečo dôvod sa s nami vôbec rozprávať. A pritom sú to skvelé osobnosti, ktoré to dotiahli tak ďaleko práve kvôli svojmu záujmu o svet a o ľudí navôkol seba :)

21.12.2012- koniec sveta na Bahamách. Je zima, fučí a prší. Vietor dokonca zhodil Santu, ktorý teraz leží pod stromčekom, tvárou k zemi… Snáď to tu dajú do Vianoc do poriadku :)

> FOTKY <

Celková dĺžka 570km