Konečne Haiti

• Československo na Haiti
• nečaká krása a pohoda
• zaujímavé stretnutia a zážitky

Budík zvoní už o šiestej aby sme poschovávali všetkú elektroniku či cenné veci a pripravili sa na nával Haitčanov a policajtov. Zodpovedne ho vypíname a prehadzujeme sa na druhú stranu :) Okolo pol ôsmej sa konečne vyšmochtlíme z našej kajuty, na ktorú začína pražiť slnko a stáva sa z nej sauna.

V okolí je kopec rybárov (no nikto neobťažuje a každý sa venuje svojmu), krásne a mohutné hory, ruiny akejsi pevnosti a pár domčekov. Blíži sa k nám lodička s „blankom“ na palube. Mladý sympatický francúz je Julian – náš kontakt od Papy Jovial (všetci sme si ho predstavovali oveľa staršieho:)). Po krátkom rozhovore presúvame loď pred plážový bar na pripravené kotvisko (mooring – pevný kotviaci bod pri pobreží skladajúci sa väčšinou z betónového bloku, lana a bójky). Ubezpečuje nás, že kľudne môžme ísť všetci na pevninu aj pred zahlásením sa u polície (stále sme oficiálne v karanténe).

Na brehu sa spoznávame s Fredom – ďalší francúz – a objednávame si kávu. Oficiéri prichádzajú do pol hodiny – dvaja civilne oblečení mladí chalani, ktorí si odpisujú údaje z pasov na čistú A4-ku. Sú milí, zdvorilí a žiadna prehliadka lode sa nekoná.

Pred príchodom sme čítali knihu, kde autor opisuje Haiti z veľmi negatívneho uhla. Na tomto mieste – Mole Saint Nicolas – sa ani nezastavil zo svojim trimaránom a iba napísal, že je to tu fakt zlé a ľudia sú paranoidní kvôli blízkosti Kuby a z hrozby jej invázie. Už po prvých hodinách v tomto raji konštatujeme, že jediný paranoik je autor knihy!

Po chvíľke prichádzajú raňajky – naše dobré tenké slovenské palacinky s lekvárom a čokoládou plus káva a čerstvo odšťavený džús… výhľad na more a dvaja milí hostitelia – jednoznačne najlepšie miesto na akom sme počas cestovania boli.

Po jedle nám Jul (džil:)) ukazuje bungalovy a okolie. Boukan Guingette je založené šiestimi partnermi na podporu zamestnanosti v trojtisícovom meste. Zamestnáva 13 ľudí (tretí najväčší zamestnávateľ po škole a nemocnici), kupuje lokálne produkty, má v ponuke iba haitské pivo (za veľmi dobrú cenu) a predáva diela od domácich umelcov. Proste malý podnik slúžiaci hlavne ľuďom a nie na nabalenie zisku pre majiteľov.

Po obede fotíme okolie, objavujeme metrového leguána, komunikujeme s domovom, skúšame čerstvé kokosové mlieko (domáci vybehol na palmu a doniesol orech pre každého) a užívame si túto oázu pokoja. Dozvedáme sa, že v zdravotníckom centre pracuje Slovák a Češka, čo samozrejme vyúsťuje v spoločné pivo nasledujúci večer. Miška je doktorka z Prahy – veselá milá baba, ktorá doma nechala manžela a syna a na 3 mesiace odišla pomáhať do sveta (predtým už takto bola v Ugande). Rado je logista a teda sa stará o šťastie a spokojnosť Mišky :) a hladký priebeh projektu. Vyštudoval medzinárodný rozvoj a má už za sebou skúsenosť s Indiou … usmievavý, šikovný a fajn chalan.

Projekt zdravotníckeho centra je podporovaný slovenskou Vysokou školou Sv. Alžbety v Bratislave. Poskytuje starostlivosť, ktorá v blízkom okolí chýbala. Pri návšteve nemocnice sme sa smiali, že rozumieme popiskom obrázkov na stene, no nemalo to žiadne dočinenei z našou kreolčinou (obrázky sú z nášho časopisu Geo).

Návšteva mestečka na tretí deň nám otvára zatiaľ nepoznanú stránku tejto krajiny… prašné kamenisté cesty, zvery na ulici (kozičky, somáre, kravy, kohúty, sliepky, kuriatka…), množstvo kaktusov gigantických rozmerov, neúrekom detí v rôznofarebných uniformách a neskutočná architektúra miestnych domčekov (malé, krivé, farebné no očarujúce). Zdravíme sa každému okoloidúcemu a väčšina z nich aj odzraví. Deti si nás fotia a smejú sa na našich sandáloch, no každý je milý, neotravuje a nežobre. V celom meste je asi do 10 áut, motorky a pár bicyklov. Sme pozvaní na obed k čechoslovákom :), kde ich kuchárka Maki pripravuje úplné Haitské hody! Na stole nás čakajú vyprážané platany, ryža, šalát, ryba a conch v omáčke (conch – lanbi je príšera za mušle). Po jedle prichádza rad na kávu, čerstvé banány, marakuju a mango… nepopísateľná zmena po špagetách, fazuliach či ryží z lode. Rado nás odváža večer späť na pláž.

Po západe slnka mnoho Haitčanov na ulice nechodí. Okrem viery vo Voodou a teda v démonov tu neexistuje pouličné osvetlenie a v posledných týždňoch došlo k viacerým prepadom. Polícia včera zatkla štyroch podozrivých a keďže domáci veria, že spravodlivosť treba zobrať do vlastných rúk a veci riešia s veľmi horúcou hlavou, dav ukameňoval dvoch zadržaných. Podľa posledných správ nie je isté, či to boli naozaj zlodeji, no ktovie? Každopádne prechádzku pod hviezdami si tu odpustíme.

Ráno sa stretávame s IV (ajvím) a Wesom. Sú z organizácie GOAdventure, ktorá organizuje dobrodružné zájazdy v rozvojových krajinách a polovica peňazí je použitá na podporu domácich projektov. Počas pobytu v danej krajine navštevujú kostoly, sirotčince či skoly, stretávajú sa z domácimi a s dobrým pocitom, že prispievaju k zlepšeniu ľudstva počas bicyklovania, behu či turistiky. Pozývajú nás na výlet do kopcov o dva dni, na čo s Jančim nadšene prikyvujeme. Síce nemajú extra bicykle ale môžme sa zviesť na korbe sprievodného nákladiaka.

Medzičasom sa šnorchlujeme okolo lode a neďalekého vraku, kde objavujeme pestrý podmorský život plný farebných rybyčiek a rôznotvarých koralov. Okrem zistenia, že modré ryby so žltou hlavou sú najodvážnejčie a ploché pásikavé najhyperaktívnejšie, objavujeme na dne asi polmetrového hada. Pri lodi zisťujeme, že sa naša reťaz z kotvy oškiera o koraly a teda ničíme miestne bohatstvo. Ponárame sa až dovtedy kým ju neposunieme na akceptovateľné miesto (na naše zistenie o deštrukcii miestnej flóry Joe reaguje reaguje hláškou, že snáď sa mu nerozreže lano – kde je empatia s prírodou?!?!). Vyberáme sa opäť do mesta no tentokrá trochu odvážnejší aj s foťákom. Fotíme však striedmo, lebo nechceme narúšať pohodu domácich. Prechádzame sa malými bočnými uličkami, kde sme skvelá atrakcia pre haitské deti. Objavujeme zrucaninu pevnosti so zachovalými delami z 1850teho, z ktorej je dobrý výhľad na celý záliv. Cestou späť ideme po pláži a cez národný park na skale plný kaktusov a iných pichľavých rastlín (byť kríkom či stromom v týchto končinách, tak mám ostne aj ja, keďže na suchej, prašnej pôde tráva nerastie a kozy, somáre či kone obžierajú všetko na čo dosiahnu). Na večeru skúšame dnes uloveného žraloka. Dostávame veľký kus mäsa opečený na grile – boukane. Skvelé, šťavnate, exoticke a bez kostí :).

Ráno sme už pred deviatou nastúpení pred hotelom a čakáme na bicyklistov. Nasadáme na korbu sprievodného nákladiaka a kocháme sa stále sa zlepšujúcim výhľadom do doliny. Asi po hodine šlapania po slnku a do kopca to dvaja jazdci vzdávajú a my s nadšením sadáme miesto nich na sedanky. 10minút hore svahom nám silno pripomína naše ničnerobenie počas posledných mesiacov. Ja mám okrem toho ešte aj pocit, že moje pľúca zakrpateli (hold, začiatky na bicykloch budú ťažké). Dostávame sa na pomerne rovnú cestičku bez stúpania a jazda naberá úplne iný rozmer. Sme vytešení ako slniečka na hnoji a premočení ako myši Zastavujeme pri skupinke ľudí, ktorí idú do kostola (stan skonštruovaný z pokrútených konárov a natiahnutej vrecoviny miesto strechy). Zúčastňujeme sa krátkej motlitby a IV nám vysvetľuje, čo sa bude diať: jeden z našej skupiny je očný lekár a ponúkol ľudom operáciu šedého zákalu za dva doláre. Toto je prvé vyštrenie a ľuďom s operovateľnou vadou urobí zákrok o tri týždbne keď príde späť. Medzičasom sa rozprávame s ďalšimi účastníkmi zájazdu, ktorí su naozaj v kondičke (jedna baba má dobehnutých 27 maratónov, chlapík dokončených mnoho ironman-ov, ďalší 100-kilometrové behy v teréne). Vyšetrenie sa končí a doktor smutne konštatuje, že dnes rozplakal viac ľudí ako potešil. Zo všetkých 30 pacientov sú len 3 operovateľné prípady. Presúvame sa do Bombardopolisu, kde sa však nezdržiavame dlho, lebo rekonštruujú cestu. Po chvíľke zastavujeme v tieni s pokazeným diferenciálom. Dobrý dôvod na obed :). Cyklisti pokračujú a my čakáme na náhradné vozidlo. Po návrate z výletu sa presúvame rovno k čechoslovákom, kde sa príjemne pripíjame s Daiquiri a spíme u nich (postel je taká veľká, že mám pocit, že tam Janči ani nie je – naozaj veľký rozdiel oproti našj kajutke).

Budíme sa na prenikavé mékanie kozy, dávame kafčo na raňajky a Gimi – Myškin a Radov rybár – nás berie na výlet do jaskýň. Nastupujeme do jeho haitskej plachetničky, ktorá sa dá vo veľmi krátkej dobe prerobiť na veslovaciu lodičku. Na lodi je s nami štyrmi on, jeho dvaja synovia a tlmočník o ktorého sme vôbec nežiadali a ktorý je iba na príťaž. S Jančim sme úplne nadšení zo zošitej plachty z množstva malých príkriviek/diek (nevieme čo to bolo) a z modrého jibu urobeného z vrecoviny s nápisom unicef. Nič na lodičke nebolo rovné a už vôbec nie moderné a práve v tom spočívala jej krása a nápaditosť. Prvá zastávka je v rybárskej dedinke, kde nenachádzam typické murované domčeky, ale ešte menšie prístrešky – stany s palmových listov. Nie je tu voda, no napriek tomu tu bývajú celé rodiny počas obdobia rybolovu (suchá sezóna). Robíme prechádzku na ruiny pevnosti (skôr pozostatky ruín), k majáku (ktorý sme s nadšenímpozorovali pár dní dozadu, ked sme sa v rozbúrenom mori blížili k pevnine). Snažíme sa Gimimu vysvetliť, že chceme ísť do jaskýň, no náš tlmočník ho pletie ešte viac a tak ideme na rybačku (teda on sa ponára do hĺbky asi 15m a vyťahuje mušle s potvorou vnútri). S Miškou sme prehriate a tak skáčeme do vody a asi 20 minút plávame pri lodičke. Jazda spät je rýchla a voda sa nám občas prelieva cez okraj (prvýkrát bol riadne využitý náš tlmočník – vylieval ju z lode von :)). Maki nám z prinesených vecí robí výbornú večeru.

Ďalšie dni plynú v oddychovej atmosfére – pijeme rôzne rumy s naloženým ovocím od Juliana, lúčime sa s cyklistami, kupujeme úspešne paradajky na trhu, Miška a Rado prichádzajú na Dove a pohosťujeme ich lodným rizotom, trháme lano s kotviska (ešteže sme mali hodenú aj našu kotvu), spoznávame sa s ďalšími ľuďmi, ktorí pomáhajú na Haiti, pozeráme film Across the universe (odporúčame!), konečne kupujeme letenky – 15.2. na Kubu a 16.3. do Mexika a dozvedáme sa, že moji rodičia nejdú na Kubu! Táto informácia búra jediný plán našej cesty, ktorý vyzeral, že vyjde – hold, neplánovať a keď plánovať, tak očakávať zmenu plánu, to je naše poučenie. Celý deň trávime zisťovaním možností o doprave bicyklov. Poslať ich na Kubu je neisté, lebo môžu pýtať ďalšie peniaze (clo) a možno ich ani nedostaneme. Poslať na Haiti je síce jednoduchšie, no dostať ich z krajiny nemožné. Poslať ich do Mexika je možnosť, no nemáme tam žiadnu adresu a chceme sa bicyklovať po Kube.

Naša nálada je na bode mrazu a tak sa rozhodneme podporiť našu kreativitu rumom (síce to už začína vyzerať, že sa z nás stávajú alkoholi, no nie je to pravda :)). Ešte ani neotvárame flaštičku, keď nás napadá skvelé riešenie: kúpime bicykle na kube – lokálne, staré, no funkčné! Sme nadšení a pripíjame s čechoslovákmi na našu nápaditosť. Spíme opäť v ich paláci.

Ďalší deň si robíme výlet do jaskýň. Zajednávame lokálny taxík – motorku (pre troch:)) a vyberáme sa cestách-necestách (prach, kamene, piesok) do 45 minút vzdialenej dedinky. Tam sa k nám pripája sprievodca s kopou mietnych detí a berie nás do prvej jaskyne. Tá má dva vchody. Jeden je len úzka tmavá štrbina pod skalou, ktorú treba podplaziť (pravdaže ja opica si vyberám túto možnosť, celá som špinavá a sranda ma prechádza so zužujúcim sa priestorom a množstvom červíkou na zemi tesne pri mojej tvári). Druhý vchod je normálny (ten si vyberá Janči – aspoň niekto má rozum). Vnútorný priestor tejto prvej podzemnej diery je obrovský s blatistou klzkou zemou a pár stalaktitmi a stalagnátmi. Sme naozaj vďační za čelovky, ktoré sme zobrali, lebo s ich svetielkami z mobilov by sme si nedovideli ani pod nohy. Domáci pozorujú osvetlený interiér so záujmom (podľa našeho skromného odhadu je to možno prvýkrát, keď naozaj vidia, čo je na strope a vzdialenejších stenách). Stretávame mnoho detí s bandaskami, ktoré naboso a bez svetielka pokračujú dole svahom do ešte väčšej úžiny a tmy. Dozvedáme sa, že v jaskyni je zdroj pitnej vody, na ktorý sa ideme pravdaže pozrieť. Druhá jaskyňa je trošku vzdialenejšia a trvá nám približne 30minút kým sa tam dostaneme. Je omnoho menšia, no bohatšia na výzdobu (celý výklad našeho sprievodcu: Toto je stalaktit, toto je stalagnit) a plná netopierov (vo francúzštine plešatá myš, ktoré lietajú všade okolo našich hláv. Zaujímavosťou tohoto miesta je hrajúci stalagnát, ktorý vydáva skvelý zvuk. Ďakujeme sprievodcovi a domácim, zisťujeme, že najšpinavšia zo všetkých som ja a vraciame sa rovnako kvalitnou cestou späť.

Skoro ráno balíme batoh a vyberáme sa pokoriť blízke kopce. Úspešne triafame cestičky, obchádzame domácich, kocháme sa mohutnosťou a počtom všade-sa-nachádzajúcich kaktusov a vytešujeme sa so stále zlepšujúcim výhľadom. Bez väčších komplikácii sa dostávame na vrchol, plošinu prvého kopca, no násť cestičku k ďalšiemu sa začína stávať nemožné. Blúdime asi hodinu po rôznych cestičkách, no vždy nás dovedú iba k niekomu na záhradu. Všetka česť a klobúk dolu, ktorí sú schopní na tak kamenistej a suchej pôde niečo vypestovať. Začíname byť unavení a hladni a tak sa vraciame strmými svahmi späť na pláž.

Tam stretávame posádku Papy Jovial (s ktorými chce Joe pokračovať ďalej) a dozvedáme sa, že odchádzame už večer! Informácia je to síce nečakaná, ale potešujäúca. Radi spoznáme aj ďalšie Haitské kúty. Lúčime sa so čechoslovákmi, francúzmi, tlačíme letenky a o deviatej večer vyťahujeme kotvu.

Zbohomn Mole Saint Nicolas, bolo to skvelých 12dní a nečakané privítanie od krajiny. Kto chce zažiť niečo iné, exotické a skutočne no stále bezpečne, vrelo odporúčame!

Na cestu nám svieti mestiac a žiarivé hviezdy, každú chvílku sme zamotaní v rybárskych lanách a jedno musíme dokonca rozrezať. Papy Jovial nás začína obiehať a s východom slnka sa stráca na obzore. Dobiehame ho až na koralových útesoch, kde berieme skratku (s našim ponorom to nie je až také nebezpečné) a oni to celé obchádzajú. Pobrežie je kopcovité po celej dĺžke. Porekadlo, že za horami sú hory, je v tejto časti sveta určite opodstatnené. Stretávame pár rybárskych lodičiek a jednu veľkú nákladnú no okrem toho je celé more len pre nás. NA kotvisko sa priväzujeme okolo tretej poobede unavení no tešiaci sa na nové zážitky.

> FOTKY <