Dvakrát námorné sily, raz ulica, dvakrát noc u spisovateľa, asi 26 pupús, Evka 5 bodov, Janči jeden
5km rady kamiónov a áut, hodiny čakania a my si prefrndžujeme okolo na našich dvojkolesových tátošoch… 10min na imigračnom a máme na konte ďalšiu krajinu – El Salvador :)
Zase raz sme dôkladne informačne pripravení a teda jediné čo vieme je, že tu majú nejaké pupusy a doláre. Hneď za hranicou sa posilníme hrubými tortillami a colou. Má to síce ďaleko od akéhokoľvek kulinárskeho výtvoru, no účel plní prostriedky – doplnili sme cukor a nemáme vlčí hlad.
Veľké rozdiely s Guatemalou nevidíme – kde-tu kopec, podobná príroda, rovnaké cesty a stále španielčina. Čo je iné je neskutočné a neznesiteľné teplo, opevnené domy (vysoké múry, ostnaté a elektrické ploty), ľudia v bežnom oblečení (žiadne kroje) a rozdielna mena.
Zase máme defekt! Tie malé kovové pozostatky výpletu pneumatík si vždy nájdu cestu, kde dobre pichnúť. Na druhej strane nám to ale pomáha so stopom a tak sa posledných 30km do Acajutla vezieme (údajne tam majú byť požiarnici). Ideme do obrovského prístavu, kde sa ževraj muži od ohňa nachádzajú, no už pri vstupnej bráne je nám jasné, že tadiaľto cesta nevedie. Ujo vrátnik sa nám snaží vysvetliť, že dnu nemôžeme z bezpečnostných a praktických dôvodov a že v areáli je len malá zásahová jednotka určená na tunajšie prípady. Taktiež ale chápe naše potreby (bezpečnosť a neplatenie :)) a tak nám odporúča kapitaniát prístavu, ktorý je tiež otvorený 24 hodín a že za skus nič nedáme.
Asi po 15min nachádzame budovu s volejbalovým ihriskom, obrovským vysielačom, loďou pred bránou a s nápisom „Fuerza naval“ (námorné sily). S veľkým úsmevom a našou lámanou španielčinou sa snažíme strážnikovi v bielom mundúre vysvetliť, o čo nám ide. Ten je prekvapený a zmätený (sme prví dvaja cvoci, ktorí chcú niečo takéto :)) no našťastie prichádza mladý kapitán v šortkách a tričku, ktorý je veľmi chápavý a do piatich minút máme veľkú prázdnu izbu.
Keďže je stále okolo 40 stupňov a my sme asi 20m od oceánu, ideme sa konečne schladiť! Teda toto slovíčko je fakt silný výraz na to, ako táto čajová voda „osvieži“ telo. A tak sa hádžeme vo vlnách až kým nám nie je príliš teplo a už nás to viac nebaví. Čistí (zopakovanie si umývania z lode) hodíme na seba nejaké veci a hor sa hľadať miestne špeciality. Tety s grilom na ulici sa pýtame, čo má v ponuke – pupusy! Ostávame, testujeme… malý, chutný, jednoduchý, sýty a lacný zázrak:
Tortilla – kukuričná (alebo pšeničná) placka, ktorá je naplnená syrom, syrom s fazuľami alebo syrom s fazuľami a mäsom – revuelta. K tomu sa podáva nakladaná čalamáda (ktorú by podľa sprievodcu človek radšej nemal jesť) a paradajková omáčka. Všetko sa je rukami bez príboru.
Každý tlačíme tri kusy s obrovským množstvom super čalamády a je nám jasné, na čom budeme prežívať najbližšie dni v tejto krajine. Večer ešte pokecáme s druhým kapitánom, ktorý je tiež úplne skvelý a dokonca volá do ďalšej základne, aby sme tam mohli spať … haluz. Ráno sa lúčime, odmietame pozvanie ostať dlhšie (začína sa im tu karneval a dni mesta), berieme s rezervou radu, že odtiaľto je to už iba dole kopcom (ťažké uveriť, keď sa nám vlny prelievajú skoro do záhradky) a dávame raňajky v meste.
Cesta na začiatku nenápadne stúpa asi 10km a potom pokračuje ďalších 30 príjemného dolekopca, čo nám zlepšuje priemernú rýchlosť. Síce cítime teplý vietor vo vlasoch a slnko nám praží na hlavu, aj tak je to tu krásne. Vidíme oceán a vtipné značky, že pozor surfisti na vozovke. Pláž je po celej dĺžke obstavaná a tak sa na ňu nedá dostať (trochu nám to pripomína situáciu v Mexiku.
Začíname stúpať a klesať … serpentínky, zákruty … hore, dole … 30km utrpenia, počas ktorého stretávame motorkárov z Floridy, vypotíme všetku vodu z tela (pijeme fakt veľa, no necikáme ani raz) a obchádzame mnoho rezortov so súkromnými dlhými plážami. Ja sa popri tom zamýšľam, prečo nepatríme medzi tých 99% ľudí, ktorí si svadobnú cestu užívajú v klimatizovanej miestnosti s drinkom v ruke a bazénom opodiaľ.
Vďaka číslovaniu na mape a tachometru vieme dneskajšie vzdialenosti a posledných 10km dochádzame len na zotrvačnosť. La Libertad by malo byť mestečko pre surferov s barmi a pár obchodmi, no to čo máme okolo seba, vyzerá viac ako dedina. Pýtame sa uja, kde sa odbočuje do centra a on, že hodinu rovno a sme tam… tak to si hádam robí prdel, nie?! Obiehame značku, ktorá potvrdzuje slová náhodného okoloidúceho a našu beznádej topíme v kole a ananásovom koláči. Už sme si zvykli, že rovno = vždy hore kopcom, dole = rovina a občas dole, vzdialenosti nikdy nesedia a odhadovaný čas je rozdielny. No toto všetko sú informácie z ulice… ale dnes, dnes to bolí viac, lebo je to podraz z vlastných kruhov – naša mapa, ktorú budeme používať aj v Hondurase a Nicarague, KLAME!
Neočakávaných 20km obsahuje jeden dlhý a strmý stupák a veľa kopčekov. Po dosiahnutí La Libertad sa nepýtame nikoho na centrum, ale rovno na základňu námorných síl. Tam vedia, že máme prísť a sú ku nám veľmi milí. Kapitán nám prenecháva svoju kanceláriu, čo je jediná miestnosť s klimatizáciou a tak si rozkladáme karimatky za dverami s piatimi zákazmi, kto smie a kto nesmie vstúpiť dnu. Hold, šarža cyklista sa tu asi počíta :D. Večer ešte tlačíme pupusy, prechádzame sa po vyľudnenej promenáde, zamýšľame sa nad dneskajšou cestou (síce riadne stúpania, no bola fakt krásna – nám to len občas dlhšie dochádza) a vyberáme spacáky, aby sme do rána z toľkej zimy náhodou neprechladli.
Ráno nakupujeme v predraženom supermarkete a vyberáme sa ďalej na juh pokorovať túto priteplenú krajinu. Prisahám vačku, toto je ako bicyklovanie oproti teplovzdušnej pištoli. Chytáme stop na sopku Alegria, lebo ak nezmeníme nadmorskú výšku, toto peklo sa nikdy neskončí. Ujo nás vykladá na začiatku dediny a tak si to na námestie vzdialené 30m odpedálujeme. Tam zožneme potlesk od Guatemalských turistov za výstup. Keďže je to ale celé trochu trápne, priznávame, že časť sme si pomohli autom (aj 95% kopca je časť :)). Po polhodinke blúdenia po peknej a upravenej dedinke konečne nachádzame ubytovanie zadarmo a to vo forme spania na ulici pod strieškou za miestnym múzeom. Nechávame tam bicykle aj s taškami a ideme na prechádzku ku kráteru, v ktorom by sa malo nachádzať jazero.
Síce sú to iba 2km hore, my a jeden Argentínčan sme jediní ľudia šlapajúci na pešo. Pri vstupe v búdke vidím divný chvost a tak nakuknem cez okienko, čo to je. Do úsmevu mi skoro skočí pizota a síce nám domáci tvrdia, že ona je fajn, ostávame v bezpečnej vzdialenosti od jej 3cm nechtíkov. Schádzame do kráteru, kde je v strede plytké jazierko s mnohými skalami naokolo. Keďže je koniec obdobia sucha a všetko je tak trochu zahmlené, nepríde nám to až natoľko zaujímavé ako opisuje knižný sprievodca.
V meste večeriame ako ináč – pupusy, ktoré zaklincujeme drahou kávou a cheesecakeom na námestí (občas sa zamýšľam nad našimi prioritami – spíme na ulici ako bezdomovci, aby sme sa mohli natlačiť koláčmi za 10 dolárov?!). Potom staviame bunker z uterákov a bicyklov, dúfame, že nám nebude treba ísť v noci na záchod, keďže sa všetko zatvára a čakáme až ľudí prestane baviť pofľakovať sa po ulici a nechajú nás konečne spať.
Ráno sme už pred šiestou v pohybe (príroda volá). Raňajkujeme s pekným výhľadom na okolie a mravce dávajú Jančimu dosť zreteľne najavo, že im stojí na domčeku. Zjazd je dlhý a skvelý. Sme v pásme pralesu a rastlinstvo naokolo hrá všetkými odtieňmi zelenej s množstvom farebných kvetov a vtákov. Keby sme nemali uši, úsmev by sa nám z toľkej spokojnosti a šťastia okolo hlavy pretočil.
Prichádzame do dedinky Mercedes, kde si v malej kafetérii robíme občerstvovačku a pauzu na internet. Popritom sa z lokálnych novín dozvedáme, že pražské metro má „vagóny lásky“. Napájame sa na panamerikánsku diaľnicu, no kvalitu cesty to nezlepší, len sa zvýši počet áut a hlavne kamiónov. Krajnica je úplne rozbitá, čo z hustou premávkou nie je vôbec príjemné. Okrem toho je krajina kopcovitá a tak stále stúpame, či klesáme… dosť! Stopujeme. Zastavuje veľké auto, kde bicykle pohodlne postavíme dozadu a my sa vezieme vedľa nich. Jeden by si myslel, že v tejto rýchlosti bude ten vietor osviežujúci – nie v El Salvadore!
V Santa Rosa de Lima hľadáme požiarnikov, no neúspešne. Policajti vraj pre nás nemajú miesto a tak skúšame šťastie v kostole. Čakáme dve hodiny, no kňaz nikde. Medzitým sa však rozprávame s pomocníkom Alfrédom a aj s pár veriacimi. Chcem si umyť ruky a tvár a tak hľadám vodu. Po otočení kohútika sa rozbúcha hlasno zvonec – požiarny hlásič, alarm? Nie! Pol šiestej a zvolávanie ľudí do kostola (musím uznať, skvelé časovanie – mi skoro ucvrklo ako som sa zľakla). 6:00 – kňaz nikde a začína omša… hold, keď nejde Mohamed k hore, musí hora k Mohamedovi. V našich krikľavo zelených tričkách si nenápadne sadáme mierne dopredu aby bolo vidno, že nám nejde len o spanie zadarmo, ale že sme uvedomelí veriaci :). Síce je to prvá takáto skúsenosť počas cestovania, zhodujeme sa, že veľmi pozitívna – napriek tomu, že nerozumieme 80% kázne, máme dosť času na pozorovanie ľudí, ich oblečenia či správania. Napríklad biela farba je pravdepodobne slávnostnejšou a veľa žien má práve takýto outfit. Ľudia sú vyšší a viac európsky ako v Mexiku či Guatemale, mnoho žien je dosť obéznych a všade okolo je kopec detí.
Potom čakáme chvíľku pri bicykloch, keď prichádza Alfredo a pozýva nás k nemu domov. Tešíme sa a súhlasíme :). Alfredo je spisovateľ so zameraním na ekonomiku, politiku a náboženstvo. Je vzdelaný, rozhľadený a zcestovaný (20 rokov križoval Európu stopom, vlakom či autom). Aby sa mohol venovať svojej vášni a teda písaniu, privyrába si tlačením a má doma päť ofsetových tlačiarní. Krásne mechanické stroje, ktoré pre nás aj pustí a tak vidíme točiace sa kolieska či valce pohybujúce sa s dokonalou presnosťou a načasovaním v skutočnej harmónii … sme uchvátení. Večer sa ešte trochu rozprávame a kontrolujeme maily.
Budíme sa do upršaného rána a spoločne raňajkujeme. Dozvedáme sa mnoho o histórii, ekonomike či problémoch krajiny a keď nám Alf navrhne, že môžeme ešte ostať, neváhame a využívame možnosť spoznať El Salvador lepšie cez tohto skvelého človeka. Cez deň navštevujeme protialkoholické centrum, ktoré fara postavila kúsok od mesta a spoznávame aj ďalšie projekty. S plným žalúdkom zo skvelých špagiet s paradajkovou omáčkou sa dlho rozprávame o dobrovoľníctve – výsledkom tohto rozhovoru je pekná myšlienka: „Dobrovoľníctvo nie je len o uspokojení vlastnej potreby niekomu pomôcť, ale môže byť veľkou motiváciou pre domácich pracovať a začať meniť veci“.
Operieme a večer ideme hrať basketbal s lokálnymi chalanmi. Keďže my máme len sandále a ja ešte k tomu hrozný otlak, hrám naboso. To mi vydrží asi 20minút a potom už nemôžem ani kráčať. Behať bez topánok po betóne bez brzdenia a menenia smeru možno, ale takto je to zlé. Napriek tomu mám rešpekt, lebo som hodila 5 košov (šťastie človeka, čo nedržal 10 rokov basketbalku v ruke) a ešte som aj zo všetkých najvyššia (Janči dal len jeden a tri zahodil).
Na večeru ideme ako ináč na pupusy a pri pivku a družnej debate si len potvrdzujeme, že to, že sme ostali jeden deň navyše, úplne zmenilo pohľad na El Salvador – nie je to iba miesto, ktorým sme prešli, ale krajina, o ktorej toho dosť vieme a poznáme tam jedného spisovateľa, nášho nového skvelého kamaráta Alfréda.