Krása Cuzca a trošku iný pohľad na majstrovské dielo Inkov
Pokrčení po 32 hodinách v autobuse v rámci posledných 2 dní nakladáme stále celé a neporušené tátoše a vyberáme sa hľadať hostel Estrellita. Už nás ani neprekvapuje, že je tu zase množstvo cyklistov, no keďže sa nám nechce počúvať tie isté príbehy, vyberáme sa na prechádzku do centra. Prvotné zdesenie z množstva turistov strieda úplná harmónia a krása tohto miesta. Síce je všade kopec predajcov, nik neotravuje. Historické budovy, námestíčka a ulice s dokonale do seba zapadnutými kameňmi sú čisté, upravené a osvetlené. Uvidíme zajtra za svetla, no Cuzco sa asi zaradí medzi najkrajšie mestá, ktoré sme navštívili.
Po skorom budíčku nabalíme batoh a odnesieme veci do úložného priestoru k bicyklom. Po preštudovaní plánov na stene v kuchynke, nám už len chýba kúpiť vstupenky a ospievané centrum Inkov – Machu Picchu – je za dverami. V turistickom centre nám oznámia, že lístky nepredajú tým, ktorí nemajú rezervovaný vlak a že ak ideme inou dopravou, musíme si ich kúpiť na mieste… samozrejme, že nejdeme vlakom, keď stojí 80 dolárov! Teda radi by sme, ale radšej sa budeme deň trieskať okolo ako nechať toľko peňazí za cestu.
V meste sa stretávame s Poľkou Mayou (Guatemala – lago Atitlan, Nicaragua – ostrov Omitepe) a spoločne aj s jej priateľom a kamarátkou objavujeme odľahlejšie zákutia Cuzca. Potom, čo sa rozdelíme, narazíme na ulici na Leeho a Heidi (Tumbaco) s ďalším cyklistom z Anglicka a odporučíme im náš hotel.
Vraciame sa späť a definitívne zhodnocujeme, že to celé nestíhame – vrátiť sa do Vianoc by znamenalo naháňať sa z miesta na miesto bez možnosti niekde ostať či ochorieť (fakt to boli hodiny prepočítavania). Po oznámení tohto nemilého faktu rodičom nás na oplátku prekvapí ich zmierená reakcia s realitou a že oni to vlastne čakali. Nabudení posunutým návratom sa rozhodujeme pre veľký krok a to kúpiť letenky, ktoré nás donesú späť na rodnú pôdu.
Po dvoch hodinách šaškovania na internete a hľadania najlepšej možnej varianty, víťazoslávne platíme cez 1000EUR a kupujeme lístky na zlý dátum!!! Nechápem ako taký Pat a Mat ako my mohli precestovať celú Európu a teraz Ameriku!? Sme vytočení zo svojej sprostosti a faktu, že človek sa tu snaží čo najviac ušetriť a neskontroluje si tak dôležitú vec ako či letíme 20teho alebo 21vého. Nakoľko z Madridu ide normálne spojenie iba 23. večer, tak po 19 mesiacoch na cestách budeme mať ešte 34 hodinovú zastávku v hlavnom meste Španielska… čo viac si človek môže priať? Jupííí!!! Po prechádzke na ukľudnenie ešte uploadujeme fotky a oznamujeme doma, že sa teda raz vrátime… 22. januára 2013 tesne pred polnocou pristaneme na budapeštianskom letisku :).
Je ráno a náš druhý pokus o zdolanie Machu Picchu (včera už bolo príliš neskoro). Okolo 11tej nasadáme do kolektíva, ktoré nás za hodinku a pol dovezie do Ollantaytambo odkiaľ sa dá ísť: a) pohodlne a rýchlo vlakom za 80USD; b) Šliapať po koľajniciach 30km a c) obísť celé pohorie a tromi rôznymi spojmi do …
Vyberáme si možnosť C, no nakoľko nenájdeme ani autobus ani iný dopravný prostriedok na náš smer, rozhodujeme sa pre stop za mestom. Zastavuje kamión plný piva s milým šoférom a jeho dcérou. Ťažkopádne sa vlečieme serpentínkami hore do sedla (4300m) a potom sa ešte pomalšie šmochtlíme do dediny (1200m). Po ceste nás obehnú dva autobusy a my sa zamýšľame, či to bola až taká dobrá voľba. Po dlhých štyroch hodinách sme konečne na mieste a na našu zdvorilostnú otázku, či niečo prispejeme, si ujo vypýta plnú autobusovú cenu … pomalé a rovnako drahé!
Ďalšie colectivo nás berie po hrboľatej ceste cez les do Santa Tereza. Tam prichádzame tesne pred 9tou a keďže do Aguas Calientes (mesto pod Machu Pichcu) by sme prišli najskôr po polnoci, rozhodujeme sa ostať v miestnom hoteli. Už teraz sme na pochybách, či to všetko stojí za to a že keby sme si zvolili možnosť B, už by sme tam aj boli.
Už pred šiestou sedíme v taxíku k vodnej elektrárni, odkiaľ sa dá vziať vlak (domáci 2sol, turisti 18USD=50sol) alebo kráčať 2 hodiny vedľa koľajníc… ideme sa prejsť! Vytáča nás každý prechádzajúci vlak s prázdnymi vagónmi a zamýšľame sa, v ktorej ďalšej krajine sa platí 2500% prirážka za to, že je niekto cudzinec. V Aguas Calientes stretávame tisíce ľudí, z ktorých väčšina sem prišla pohodlne vlakom a teraz sa vyvezú hore autobusom… kupujeme lístky, kde je zase raz riadna prirážka pre nás – opovážlivcov nie z Peru, ktorí by radi videli to, čo postavili Inkovia viac než tisíc rokov dozadu. S náladou na bode mrazu šliapeme ďalšiu hodinu hore kopcom, aby sme sa potom tlačili z davom ľudí na parkovisku. Úplne nás vytočí ujo, ktorý si vypýta za uschovanie batohu (nemôžme si ho zobrať, že je veľký) ďalších 5sol – akoby už nemohlo byť všetko započítané v tom drahom vstupnom (za záchod sa platí tiež 1.5USD).
Čerešničkou na torte je teta, ktorá ma pri vstupe nepustí dnu, že nemôžme mať jedlo – tri hodiny šliapeme a jediné, po čom teraz túžim je zjesť si svoj obložený chlebík v kľude na nejakej terase s výhľadom okolo… hovno, hovno, zlatá rybka! Sedíme na kraji chodníku, okolo nás prechádzajú stovky návštevníkov, pozeráme sa na stenu budovy a tlačíme do seba chleby. Vstupujeme, podávame kontrolórke lístky a pasy a ona po nás chce, aby sme jej ich otvorili… akože vážne? Jedinou tvojou úlohou je otvoriť túto malú knižočku a skontrolovať meno na vstupenke a ty potrebuješ pomoc? Janči jej drzo povie nech si poradí sama a s pohľadmi akumulujúcimi naše celodenné nahnevanie na ňu škaredo zízame.
Sme dnu… všade mrte ľudí a hneď na prvej terase chlapík s plnou taškou jedla – samozrejme, lebo malé batohy nikto nikomu neskontroluje! Ideme ďalej od hlavného komplexu, aby sme sa trošku ukľudnili a prvý dnešný úsmev na tvári mi vyčaruje lama, ktorej je všetko tak jedno, že si s ňou robím fotku okolo krku.
A teda Machu Picchu: určite zaujímavé svojou polohou na vrchu kopca a teda skvelým výhľadom na všetky strany okolo; pokosený trávnik na terasách, kde predtým pestovali plodiny ako potravu; „zrúcaniny“ starého mesta, z ktorých je bohužiaľ menej než 10% originálnych – to znamená, že dokonalo vybrúsených kameňov, medzi ktoré nestrčí človek ani hrot noža je tu žalostne málo (silnejší zážitok je z prechádzky uličkami Cuzca) a zbytok domov je výsledok naukladania kameňov, ktoré sa tu zjavne našli porozhadzované po okolí. Vyzerá to relatívne fajn, no v podstate sú to zle zrekonštruované kulisy toho, čo bolo kedysi naozajstným majstrovským dielom. Po troch hodinách motania sa hore-dole, výmene názorov s drzými strážcami a pozretia si všetkého na okolí máme dosť celého El Doráda – áno, zlatého mesta, to je skutočný názov Machu Picchu, ktoré pri svojej návštevnosti a cenách vynáša viac ako hodnota všetkého bájneho zlata v stratenom meste (napr. noc v hoteli hneď vedľa komplexu: 1800USD).
Hodina dole kopcom a ďalšie dve po koľajniciach je dosť dlhá doba, aby sme sa dostali späť do svojej zvyčajne pohodovej nálady a rozanalyzovali, prečo sme boli takí negatívni. Machu Picchu nie je pre ľudí, ktorí chcú ušetriť! A teda, buď sme tam nemali vôbec ísť a nechať si to, keď sa sem raz na staré kolená vrátime s vreckami plnými peňazí, alebo si na to vyhradiť väčší rozpočet, vďaka čomu by nás nevytočila každá maličkosť… no keď už nič iné, aspoň si z toho môžme zobrať poučenie do budúcna.
Na parkovisku hydroelektrárne chce od nás taxikár dvojnásobnú cenu a tak vybavujem odvoz s belgickým párom, ktorí kúpili van v Chile a teraz cestujú po Južnej Amerike aj so svojou 8-mesačnou dcérkou (začali v Ázii autobusmi a vlakmi, keď mala 2 :)). Zo Santa Terezy berieme colectivo a potom druhé, ktoré nás berie až do Cuzca. Tam ešte jeden taxík a 23:45 stláčame zvonček v našom hosteli. Celkové náklady: 78USD/os. plus kopec nervov a zlej nálady … tour v meste aj so sprievodcom sme videli za 100USD – to by sa určite oplatilo viac!
Budíme sa do zamračeného rána a na počítači pozeráme fotky zo včerajšieho výletu… OK, uznávame, nie je to tam až také malé a škaredé, ako sme si pamätali – v podstate je to asi celkom ohromujúce :D. Trochu nás to navnadí na ďalšie pamiatky okolo, ktorých je tu ako zisťujeme, neúrekom. Teda hlavne jedna – Moray. Tá je Inkským poľnohospodársky experimentom a terasovité kruhové diery majú nielenže na rôznych poschodiach pôdu z iných klimatických pásiem, ale teplota medzi vrchom a spodkom sa môže líšiť až o 10°C.
Hľadáme ceny vstupného a pozeráme počasie. Kedže spojenie dvoch nájdených informácii nie je vôbec pozitívne, kupujeme lístky na nočný presun na jazero Titikaka… poobedné vyjasnenie, pofľakovanie sa s Leeom a Heidi a večená šou na stanici, keď v našom autobuse nie je dosť miesta na bicykle a tak nás dávajú do druhého, kde dostávame semi-cama (polo-postele), na ktorých sa pohodlne vyspíme… :)