Prechod národným parkom Lauca-vicuňa s úžasnými miestami na stanovanie, kopou zvierat, minimom ľudí a krásnou prírodou
Autobus odchádza a naše bicykle aj s celou batožinou ležia na bočnej cestičke do dedinky Sajama, ktorá sa odpája z asfaltky pokračujúcej k hranici. Okolo nikde nikoho iba jeden uštekaný pes pri hlinenom domčeku. Pred nami zasnežená sopka s rovnomenným názvom Sajama, ktorá je so svojimi 6549 metrami najvyšším kopcom Bolívie. Oproti nej sa týčia ďalšie dva biele vulkány s obláčikmi plaziacimi sa po stranách.
Vypýtame vodu od tety z domčeka a hoci je už dosť neskoro, púšťame sa po prašnej ceste na sever. Po 2km plných prešmykovania a driftovania na piesku sa pri zapadajúcom slnku rozhodujeme postaviť stan medzi kríčkami. Vďaka tmavozelenej farbe nášho príbytku, vzdialenosti asi 20m od občasne prechádzajúcich áut a okolitému porastu sme celkom neviditeľní. Pohoria osvetlené poslednými lúčmi slnka, pokoj, kde-tu stádo lám a alpák a šušťanie konárov rozkmitaných jemným vetríkom je ako balzam na dušu a myseľ… balzam na žalúdok prichádza v podobe paradajkovej polievky s nalámaným pečivom (trošku sa to podobá potrave pre sliepky :D) a po pokochaní sa žiarivou hviezdnou oblohou zaliezame do spacákov.
Ráno sa vôbec neponáhľame, čo je veľmi príjemná zmena po našom stresujúcom pobyte v La Paz a až niečo pred 12tou vyrážame na cestu. Kupujeme jedlo, dávame menu a začína sa predlhý výstup do sedla Chungara vo výške 4660m. Pauzujeme v kanáli lichobežníkového tvaru tiahnucom sa popri asfaltke a zisťujeme, že je to fakt super flek na oddych. Po 15minútovom zjazde prejdeme okolo všetkých kamiónov stojacich asi v 7km kolóne pred hranicou, čo je dobré zadosťučinenie za posledné dve hodiny, kedy nás všetci s úsmevom obiehali.
Pečiatka výstupu z Bolívie, pečiatka vstupu do Chile a kontrola vecí … to ako vážne? To máme naozaj dať všetky tašky dole a poslať ich cez scanner? … môžme tam strčiť celý bicykel? … áno, áno, nie. Celá táto procedúra trvá viac než štvrť hodinu, ale nakoľko sú colníci milí, vtipní a nápomocní, berieme to s humorom. Konfiškujú nám cesnak, papriku a limetky žmýkame do vody (do Chile sa nesmie preniesť nič, čo obsahuje semienka použiteľné na pestovanie).
Radia nám cestičku do národného parku, kde je ževraj o desať kilometrov búdka s termálnym bazénom – to znie ako dobrá nocľaháreň :) Odbočujeme na prašnú cestičku a po prvých metroch zosadáme a tlačíme – no dúfam, že sa to zlepší, lebo budeme dnes bez kúpania. Stále je všade kopec piesku, no už sa dá bicyklovať. Prechádzame širokým údolím, okolo kopec vicuní, ktoré sú tu chránené, nízky porast, veľmi občasne roztrúsené domčeky bez ľudí a ticho. Na horizonte sa začína dosť zmrákať a do 15min už obliekame nepremokavé veci. Chladný dážď s vetrom oproti nepridáva už týmto aj tak ťažkým momentom a neustály horekopec je tiež demotivujúci. Hodina preč, za nami iba 5km a … začína snežiť a pršať zároveň, ochladzuje sa, zbesilo fúka, všade je hmla a zamračené. Jediná myšlienka, ktorá nás poháňa vpred je predstava zohriatia si kostí v bazéne… Vrchol! Počasie sa vylepšuje a dokonca aj niečo vidno. Počas zjazdu do druhej doliny nám umŕzajú končatiny a keď konečne prídeme na miesto, máme problém zísť z bicyklov.
Nikde nikoho, pariaca chatka a vo vnútri voda … tá je však tak horúca! S našimi skrehnutými rukami a nohami nám trvá viac než 10min, než sme schopní sa celý ponoriť dnu a aj tak sa každú chvíľku chladíme vonku. Zapadá slnko a horizont zaplavuje krvavé more nádherne sfarbených mráčikov. Postavíme stan a po dobrej večeri (samozrejme, že v búdke, keďže je tam teplo) zaľahujeme spať.
V noci je kosa, čo potvrdzujú aj kúsky ľadu plávajúce v našich fľašiach na bicykli a tak hneď po zobudení ideme do vody. Po raňajkách prichádzajú traja domáci z jediného domu, ktorý je odtiaľto vidieť a keďže to dnes vyzerá ako ich čistiaci deň, perú si veci a umývajú aj seba. Vo výpusti bazénu perieme aj my a kým sa naše všade-na-okolí-porozkladané veci sušia, dávame druhé kolo kúpania.
Vyrážame až o pol druhej a po prvotnom blúdení a zachádzke do kopca počas ktorej doplníme vodu od milej tety, sa kopčekovitou pieskovitou krajinou s malým porastom dostávame až na hlavnú cestu.
Kvalita sa nezlepšuje, skôr naopak – je tu kopec kamiónov, ktoré víria prach a po ktorých ostávajú strašne nepríjemné hrbole. Začína fúkať oproti a do dediny Ancata prichádzame hladní a vytrasení. Máme šťastie, lebo je tu bufet a dokonca majú menu. Dopĺňame energiu a keďže naša mapa tvrdí, že v najbližšej dedine je stanica parku, v ktorej môžeme získať informácie a dokonca aj spať, pokračujeme. Slnko sa približuje k vrcholkom kopcov a teplota rapídne klesá. V Guallatiri nie je ani nohy … všetko je zamknuté a dokonca ani v policajnej stanici, kde sa síce svieti, nám nik neotvára. V jednej uličke objavujeme vodovodný kohútik a s dočapovanou vodou kempíme asi 800m za dedinou. Na jednu stranu výhľad na dymiacu sopku Guallatire v ružových oblakoch zo západu slnka, na druhú výhľad do pokračujúcej doliny.
Obloha je bez jedného mráčika a tak je nám jasné, že ak zajtra nechceme oblizovať ľad namiesto čaju, nejakú fľašu si musíme zobrať aj dnu. V noci mrznem a nielen ja, ale aj voda… Z toho vyplýva, že sme mali v stane mínus! Po vyhriatí sa na slniečku a vymenení Jančiho reťaze začína deň plný hrbolcov, silného proti a zboku vetra a stúpania.
Dnes nás obehne asi 100 kamiónov, ktoré aj napriek tomu, že sme v národnom parku, odvážajú soľ vyťaženú na neďalekom salare. Pridusení z neustáleho dýchania prachu, pokrivení z pretláčania sa s vetrom a vytrasení z nadskakovania (jazda po koľajniciach by bola určite príjemnejšia), konečne dosahujeme hrebeň kopca a pred nami sa rozlieha biela pláň … Salar de Suriri obkolesený do červena sfarbenými kopčekmi.
V Chilcaya, čo je len policajná stanica (podľa našej mapy dedina) sa pýtame na možnosť nocľahu a doplnenia vody. Mladý policajt síce musí počkať na vyjadrenie nadriadeného, ktorý tu momentálne nie je, no ponúka nám čaj, kávu a keksíky. Kapitán je tiež veľmi milý a stan si rozkladáme vnútri haly, z čoho vyplýva, že to bude dnes bez vetra. Máme k dispozícii kuchyňu aj kúpeľňu, dobíjame elektroniku a nakoľko v našej budove beží hlučný generátor, večer ešte pozeráme s ostatnými dva filmy na vyplnenie času.
Už je fakt neskoro a na otázku, kedy nastane ticho nás úplne odrovnáva ďalší policajt, že ráno o druhej a o siedmej ho zase pustia… akože fakt? To ste nás dali na miesto, kde človek musí kričať aby niečo počul a je plné výparov? Táto situácia je tak neuveriteľná až je komická a tak bez ďalšieho analyzovania policajnej logiky presúvame veci von, čo najďalej od všade sa rozliehajúceho prdkania motora.
Budíme sa na už známe „zvuky“ a po výdatných raňajkách pri strašne trápnych filmoch v televízore, ktorý tu beží nonstop, sa vraciame k našej obľúbenej aktivite – bicyklovanie sa po prašných cestách. Výhľady na salar s množstvom plameniakov, vicúň a horami, ktoré ho obklopujú je skvelý. Máme chuť naň vybehnúť, no po včerajších príbehoch o tekutom soľnom bahne a ako sa tu dá ľahko zmiznúť (im sa stratil pes), si radšej toto potešenie odpustíme.
Do 20km máme naraziť na termálne pramene, ku ktorým vedie „dobre označená cestička“. My ich však ani po 30km nenachádzame a to aj napriek našej „skvelej“ mape (v tých úvodzovkách je skrytej veľmi veľa irónie :D) a jednocentimetrovému kompasu na prívesku. Miestami tlačíme, driftujeme a neistota, či ideme správne vôbec nepridávajú našej nič moc nálade. Odbáčame do sedla a nasleduje dlhé pomalé stúpanie. Z vrcholu vedú mnohé cesty, no značenie ani na jednej a keďže sa nám zdá, že opodiaľ vidíme vežičku s nápisom, spúšťame sa k nej.
Prašná cesta, hlboké vychodené koľaje, chvíľka nepozornosti a letím … dopadám na ruku… lakeť… bok a po prekotúľaní sa na chrbát, narážam helmou do zeme. Šok, vystrašený Janči, ktorý je po pár sekundách pri mne, strašná bolesť v lakti a nemožnosť nadýchnuť sa … moja prvá myšlienka je, že čo budeme robiť na tomto zabudnutom mieste, kde sme za celý deň nestretli ani jedného človeka ak nebudem môcť pokračovať?! Skúška správnosti: hýbem rukou aj ďalšími končatinami, helma je vzadu od prachu, ale hlava celá a okrem pár oškrenín vyzerá všetko v pohode … teda až na ten vyrazený dych, čo nie je vôbec sranda vo výške 4400m! Predýchavam skoro 5min, kým som schopná postaviť sa a začať znovu fungovať. Pri vežičke, ktorá je vlastne hraničným označením Chile a Bolívie, dávame pauzu a ja sa trochu ukľudňujem. Janči mi leje peroxid na rany a kontroluje bicykel, ktorý vyzerá, že môj akrobatický kúsok zvládol bez najmenšej poruchy.
Nasleduje pomalý a trochu neistý zjazd, kým sa znovu dostávam do zvyčajnej pohody a opäť si to ženiem ako drak :). Najbližšie kilometre našťastie nikoho nestretávame, lebo nevieme, ako by sme vysvetľovali bolívijskej kontrole, že sa im preháňame po krajine bez povolenia. Ďalší stĺpik a sme opäť v Chile. Po napojení sa na cestu, ktorou sme mali pôvodne prísť, sa pri nás zastavujú dve autá bez značiek. Prvý šofér so striebornými zubami vyzvedá, či sme videli niekoho na hranici a po odpovedi, že nie, sa len rozlúči a ženie si to ďalej. Druhý vodič nám pred odchodom ešte ponúkne, či nechceme zviezť na Salar de Uyuni a potom odchádza. Aaaa … tak toto sú tí pašeráci, čo nám o nich hovorili policajti (kúpia vozidlá v bezcolnej zóne na pobreží a potom ich cez hory a salar prevezú do Bolívie).
Cesta je tu naozaj zlá, čo je pravdepodobne dôvod prečo sú často vedľa seba viaceré prúdy. Buď sa zabárame alebo hopkáme. Do toho silný bočný vietor, opustené dedinky s rozpadnutými domami a novo namaľovanými kostolmi (načo???). Nie sme schopní nájsť nikoho, kto by nám poradil, kde sú ďalšie termálne pramene, ktoré máme na mape. Obídeme druhý salar, no okrem veľkých stád lám a alpák ani živáčika. Po obídení značky oznamujúcej veľmi veľké vzdialenosti do ďalších dedín a pokece s okoloidúcim autom sa rozhodujeme ostať pri vyvierajúcom potôčiku… búrkové oblaky, ktoré sa na nás hnali, sa rozplývajú a obklopení horami pozorujeme sfarbené nebo. Po našej zvyčajnej večeri – polievka s cestovinami – zaliezame do stanu a bez čo i len jedného nočného prebudenia spíme ako zarezaní.
Po raňajkách definitívne hodnotíme, že ovsené vločky nám už naozaj nechutia! Janči opäť vymieňa reťaz, keďže tá prvá bol štvor-dolárový pokus o použitie niečoho, čo nie úplne pasuje na naše bicykle. Dneskajšok je pohodový vďaka mnohým zjazdom. Okrem lám na každom kroku sa široko-ďaleko nik okrem nás nenachádza. Obiehame viacero tornád, ktoré víria piesok a dvíhajú ho do desiatok metrov.
V dedine Enquelga máme pocit, že sme v inom svete. Obchod, vybetónovaná cesta, elektrika, super námestie … no stále žiadni ľudia. Asi po 1km prichádzame k termálnemu bazénu (voda je síce viac studená ako teplá, no stále dostačujúca na plávanie), kde sa po troch dňoch opäť umývame. Ešte posledných 18km, ďalší malý salar, divý pštros (!?) a nastáva ticho… novučičká asfaltka bez hrboľov :). Po chvíľke prichádzame do hraničného mestečka Cochane, kde zase skúšame šťastie u policajtov, ktorý nás prichyľujú a dokonca dostávame izbu.
V obchode kupujeme pečivo, o ktorom snívame posledné 3 dni a keďže naša pažravosť nepozná hraníc, pri rozhovore s Josem a plánovaní ako sa najefektívnejšie dostať na salar Uyuni, jeme každý päť buchiet s paštétou. Ešte pred západom slnka padáme na matrac, kde sa musíme riadne premáhať, aby sme nevrátili večeru na svetlo sveta …
super fotky
krasne fotky