Narodeniny po Kubánsky
Cyklisti, prienik medzi domácich, deň na vidieku a naša nová rodina…
Budík zvoní skoro a vonku sú len prvé náznaky po začínajúcom sa brieždení. Vzduch je chladný a vlhký. Steny stanu sú mokré z rannej rosy keďže sme ešte v štádiu, kedy si myslíme, že napínacie šnúrky sú len na okrasu (vlastne je to prvý „ostrý“ pokus stanovať). Nebyť Jančiho nátlaku určite by veci vyschli prirodzene na slnku, no takto je všetko do polhodiny zbalené. Hmla a prvé lúče slnka robia tento moment naozaj očarujúci. Strom opodiaľ je obalený pavučinou a vyzerá ako veľká cukrová vata :)
Napájame sa na hlavnú cestu a pred nami sa vynorí návesná tabuľa „Havana 800km“. Šlape sa skvelo. Vietor nás tlačí odzadu a okolie caratery central je perfektne upravené. Na ceste je iba pár áut, ktoré sú však veľmi ohľaduplné a obiehajú nás v bezpečnej vzdialenosti.
Ešte dopoludnia sa k nám z opačného smeru blíži cyklista s brašňami (vždy skvelý dôvod na pokec pauzu :)). Chalan je z Japonska a zo svojou priateľkou (ktorá prichádza pár minút po ňom) už majú za sebou Indiu, Nepál, teraz Kuba a ešte ich čaká južná a stredná amerika. Denne dávajú okolo 100km a doposiaľ im fučalo stále oproti (blázni). Vymieňame adresy a lúčime sa s nádejou, že ich po ceste opäť niekde stretneme.
Pokračuje s občasnými občerstvovačkami na čerstý džús či sirupovú vodu (refresco). Okolo jednej nachádzame skvelé miesto na oddych – motorest s malou záhradkou, reštauráciou, obchodíkom a platenými záchodmi bez vody (už chápeme, že prkienko sa v tejto krajine nepovažuje za nutnú súčasť toalety, no nemať vodu ani vo vedre opodiaľ?!). Za obed sa nám snažia naúčtovať asi 10x väčšiu cenu ako bolo napísané v jedálnom lístku a teta v obchodíku si vypýta za kávu namiesto 0.50 pesos cubanos 0.50 pesos convertible (25x viac). Zo zmiešaným pocitom z tohoto miesta nachádzame tieň pod stromom a oddychujeme počas písania článku. Postupne sa vedľajší stôl napĺňa zamestnancami, ktorí si pri svornej debate a fľaši rumu užívajú pracovnú dobu. Dávame sa s nimi do reči a Janči slušne pije za nás oboch (ja mám stále antibiotiká). Najakčnejší je Rogelio a Yasel, ktorí majú strpenie s našou zlou španielčinou a udržiavajú rozhovor vo veľmi veselom duchu. Janči kupuje fľašu a mne ďalšiu kávu (tentokrát však za reálnu cenu – už sme kamoši :)). Rogelio nás pozýva spať k nemu na záhradu a po zistení, že mám zajtra narodeniny, vyhlasuje, že musíme ostať dlhšie a že mi spraví oslavu.
Vidíme ďalších cyklistov na ceste a tak sa ideme zoznámiť. Je to skupina veľmi dobre vyzerajúcich kanadských dôchodcov, ktorí sa každú nedeľu stretávajú a behajú cca 1-5hodín (záleží od toho, či sa pripravujú na nejaký pretek alebo nie). Okrem toho spolu chodia na akčné dovolenky ako je táto. Najstaršia účastníčka zájazdu má cez 70rokov a zatiaľ zvláda všetky úseky bez pomoci sprievodného autobusu. Rozprávame sa hlavne s Janou – češka, ktorá sa do Kanady vydala a má 4 deti. Ževraj má cez 50, ale s jej mladým výzorom je jej ťažké uveriť. (Mimochodom, takto si predstavujeme našu starobu – kopec vitálnych a akčných kamošov, skvelé zdravie a kondička, mnoho aktivít a neveriacich ľudí, keď im povieme koľko máme rokov). Dostávame za igelitku ovocia aby sme vládali a vraciame sa k zamestnancom motorestu a nedopitej flaši rumu.
S inštrukciami od Rogelia a Yasela sa presúvame do 7km vzdialenej dedinky. Tam sa počas čakania trošku vášnivejšie pobozkáme, na čo okolie reaguje hlasným povzbudzovaním a chichotom (hold francuzák na kubánskom vidieku sa asi tak často nevidí :D). My im zakričíme naspäť „luna de miel“ (svadobná cesta) a na to už aj tlieskajú … milé.
Do 15 minút sa už všetci štyria vezieme dlhou cestičkou k našej dnešnej nocľahárni. My s Jančim normálne na holuboch a chalani na bicykli, ktorý zobrali nejakému teenagerovi na začiatku dediny. Ich váha cca 250kg a vrece zrna pre sliepky tak „trošku“ presahujú nosnosť tohoto chudáčika. CHRUPS … vytrhané všetky špice na zadnom kolese! (toto väčšina ľudí neuvidí ani raz za celý život) Pokračujeme pešo.
Domček je malý no útulný a víta nás v ňom Ariannys s dvoma deťmi. Steny vnútri nesiahajú až po strechu a tak plnia iba vizuálnu bariéru medzi miestnosťami. Ako sa dozvedáme, v kubánskej architektúre je to bežné, keďže tunajšie podnebie prehrieva domy a takto môže teplo vystúpať vyššie. Namiesto dverí majú závesy a podlaha je z časti kameň z časti liaty betón. Kuchynský dres je vrchol kreatívnosti a jednoduchosti – z okna pokračuje drevený výklenok, na ktorom sa umýva riad a voda teda steká na zem vedľa domu (problém s upchatým sifónom tu nepoznajú :)). Zadný dvor je plný domácich zvierat, ku ktorým čoskoro pribudnú ďalšie dve aj so stanom. V strede je veľký strom plný… sliepok (?). Áno, tunajšie operené tvory nespia v kurníku, ale v korunách stromov a vajcia znášajú pod kaktusy. Pes opodiaľ je veľmi hravý a veľký a tak sme radi, že je na reťazi, ktorá nedosiahne až ku nám. Na záver prasiatka, ktoré s heslom „milujte sa a množte sa“ zotrvávajú celé dva dni, čo sme tam (prasa má ževraj najdlhší orgazmus na svete – cez 10minút… no podľa toho kvílenia to my tipujeme aspoň na niekoľko hodín). Okrem zvieracej farmy je v tejto časti aj latrína a drevená búdka s vedrom vody – kúpeľňa.
Staviame stan a do neskorého večera družne debatujeme o všeličom možnom. Určite k tomu prispieva aj množstvo rumu, ktoré chýba v dvoch prázdnych flašiach a trpezlivosť hostiteľov s našou „tarzan“ španielčinou. Ešte pred spaním nás učia vetu:
Soy Cubano, soy popular. Soy de oriente, soy natural.
V noci sa budím na buchot hliny dopadajúcej na steny stanu. Po chvíľke zmätenosti mi dochádza, že to si nás asi pes zakopáva, ale ísť von a vysvetliť mu, že sa mu to nepodarí, nepovažujem pri jeho rozmeroch za najsprávnejšie. Otáčam sa na druhý bok a dúfam, že ho to čoskoro prestane baviť.
22.2. – deň, kedy som zase o rok krajšia, múdrejšia a skúsenejšia :). Na stole nás čakajú skvelé raňajky, potom periem veci ktoré potom vyvesím na šnúru z ostnatého drôtu a Janči kontroluje bicykle. Neskôr prichádza Yasel aj so svojou manželkou a 2.5 deťmi (pol je ešte v brušku) a blahoželajú mi. Keďže v tejto krajine nie je nikdy príliš skoro na pitie, už o desiatej ráno sa medzi nami ocitá fľaša domáceho rumu (len pre zaujímavosť: kubánci nepoužívajú štamprlíky… veľkosť pohárika sa väčšinou začína na dvoch decilitroch a keďže sú dobrí hostitelia, vždy nalejú viac ako polovičku).
Rogelio berie palicu, hádže ju po jednej sliepke a tá padá k zemi. Neskôr ju chytí za krk a potočí s ňou ako verejná pracovníčka pri ceste s kabelkou. To už chúďatko nerozchodí. Kým Ariannys pripravuje slávnostný obed, ja si kreslím s deťmi, Janči s chalanmi idú na rybačku (bez úlovku) a kúpeme sa v rieke.
Jedlo je super a je ho veľa! Ku kuraťu sa podáva ryža a džuka (koreň rastliny, ktorý chutí podobne ako zemiak). Neskôr trávime, keciame, pijeme, presúvame stoličky s pohybujúcim sa tieňom a Rogelio zabíja ďalšieho tvora – tentokrát hus… postup je podobný. Na jednej strane je milé, že nás chcú pohostiť a urobiť mi pekné narodeniny, no dva mŕtve zvery za jeden deň je vcelku dosť.
Obloha v diaľke je zahalená čiernym dymom a naši hostitelia nám vysvetľujú, že to nepriatelia socializmu pália cukrovú trstinu, aby ju štát nemohol predať. Na otázku, ako sú spokojní so životom v tejto krajine a súčasným režimom odpovedajú, že síce to má určité nedostatky, no majú čo jesť, kde pracovať, kde bývať, zdravotníctvo a školstvo je zadarmo a že sú sťastní. Taktiež ale priznávajú, že život na vidieku a v meste je rozdielny…
Môj žalúdok ešte stále trávi obed, keď sa začne podávať večera – to už sme ale iba my šiesti plus chlapec od susedov. Hus je vynikajúca, no koláč nasledujúci po nej je úplne geniálny – chlebový puding s karamelom, moja narodeninová torta :). Po večeri mi Ariannys píše recept a dostávam malú kuchársku knižku tradičných receptov. Presviedčame Rogelia, aby nám niečo zaspieval, no ostýcha sa. Po mnohých piesňach od chlapcov (syn a sused), ktoré znejú ako oslavné piesne revolúcie a básničkách od dcérky prichádza kolo na nás a zanôtime „Mám ja hrušku“, „Ešte som sa neoženil“ a „Dobrý večer priatelia“. Nakoniec sa Rogelio predsalen odváži a zaspieva niečo, čo znie síce veľmi smutne a vôbec tomu nerozumieme, no jeho hlboký hlas a čistý tón nám vyrazí dych… krásne!
Zaspávam veľmi spokojne a som šťastná, že ďaleko od Slovenska mi niekto spravil narodeninový deň akoby sme boli doma. Ich dar je obrovský! Prijali nás medzi seba a my sme získali rodinu, kde sme kedykoľvek vítaní (ževraj aj s kamarátmi ;)). Ďakujeme a tešíme sa na opätovné stretnutie! :) <3