Pekné ale pridrahé, hrozná panamericana a krásne okolie jazera Arenal
Na hranici je nekonečná rada ľudí, no žiadne miesto pre bicykle. Asi po 10 minútovom chaosení sa nad nami zľutováva strážnik, že si ich máme nechať kúsok od neho. Rada, čakanie, pečiatka v pase, preskenovanie našich malých taštičiek a už nám nič nebráni si previezť všetky zbrane a drogy v brašniach na Kostarickú pôdu :D (OK, nič také sme nemali, ale kľudne sme mohli mať)
Napájame sa na Panamericanu a žasneme – štvorprúdovka s veľkou krajnicou … nanešťastie iba prvých 5km! Strácajú sa dva prúdy a aj miesto pre bicykle.
Pokračujeme hore-dole a obdivujeme nesmierne zelené okolie, keď tu zrazu zastane auto, vystúpia dvaja chlapi a začnú na nás mávať. Obzerám sa nechápavo na Jančiho, či stopoval, no ževraj nie. A sme v … toto bude určite prepad ako nás varovali ľudia už posledných 1000km! Možnosti: pridať a obehnúť ich zľava alebo ??? Otvárajú zadný nákladný priestor a… teraz určite na nás vytiahnu zbraň, zoberú nám všetko a odídu!…realita: vyberajú z neho 6-balenie 1.5l vôd, že určite musíme byť smädní, keď tak veľa bicyklujeme.
Toto je absurdné! Cestujem preto, lebo verím, že ľudia sú dobrí a v takejto situácii je prvá vec, čo ma napadne, že nám chcú spraviť zle… choré a smutné :(.
Odmietame túto štedrú 9kg ponuku a každý dostávame aspoň po flaši. Chvíľku pokecáme, privítajú nás v krajine, poprajú šťastnú cestu a dodajú „Pura Vida“ – heslo, pozdrav, motto Kostariky.
Po 6 hodinách, defekte, daždi a úplnej únave sa nám konečne podarí zastaviť jedno auto, čo nás berie do najbližšieho mesta. Šofér nám vysvetľuje, že je protizákonné mať pasažierov na korbe a tak je nám jasné, že spojenie malého počtu pick-up-ov so zákazom vozenia ľudí vzadu znamená, že si to tu budeme musieť poctivo odpedálovať.
Požiarna stanica je moderná budova s novými autami, no kvôli alarmu tam nemôžeme spať… to aby sme nezaspali na vavrínoch lacného cestovania. Až za tmy sa nám konečne podarí nájsť nejaký hotel. Znechutení drahým jedlom a ubytovaním sa nám potvrdzujú varovania ostatných cestovateľov – pekné ale drahé.
Nasleduje deň na Panamericane a nebyť aspoň malých častí s prašnou cestou povedľa, dostanem žlčníkový záchvat zo stresu! Žiadna alebo minimálna krajnica, vedľa cesty hneď skaly, štrk či zráz dole a kamióny absolútne nerešpektujúce nejakých trápnych cyklistov. Čo tam po našich životoch, keď oni budú o minútu skôr v cieli?! Asi 10x končím mimo asfaltky, keď nezvládam blízkosť obrovských kolies ženúcich si to s množstvom vzduchu okolo. Začína silno pršať a my sa schovávame v nefungujúcej reštaurácii, kde máme hodinu času na rozmýšľanie, že toto je príliš. Ak by to takto malo pokračovať aj ďalšie dni, berieme autobus!
V Canas skúšame opäť šťastie u požiarnikov a tentokrát úspešne. Toto je 5-hviezdičkový hotel … posteľ v klimatizovanej miestnosti, vlastná kúpeľňa, posilka, pinpongový a biliardový stôl, veľká kuchyňa, wifi, nádherná vyleštená medená tyč na spúšťanie, dve novučičké požiarne autá a všetci sú ku nám nesmierne milí :). Toto určite vylepšuje pocity z dnešných zážitkov.
Ďalší deň odbočujeme z hnusnej dialnice a teleportujeme sa do švajčiarskych hôr – cesta k jazeru…. strmá a hore, no upravené kopčeky, lúky a dedinky navodzujú skôr pocit cestovania v Alpách než Centrálnej Amerike. Jazero Arenal s milionárskymi vilami prisťahovalcov z USA či Nemecka iba upevňuje túto atmosféru. Objavujeme nápis „Galéria, cafe, mirador (výhľad)“ a tak si to strmým chodníčkom pomaly ale predsa vyšlapeme na vrchol, kde je domček – ateliér nemeckej maliarky (netušíme meno). Ani nevieme ako, ale pobudneme tu cez dve hodiny. Rozpráva nám ako 12 rokov dozadu, keď sa sem presťahovala aj s rodinou, bolo počasie úplne iné. Kedže posledné roky prší omnoho menej, hladina klesla o niekoľko metrov, v strede sa objavujú plytčiny a aj pobrežie nesie viditeľné znaky, že voda kedysi siahala vyššie.
Pokračujeme ďalej a hoci sme stále v blízkosti jazera, je neskutočné ako často stúpame a klesáme. Začína pršať a tak sa schovávame pod striešku baru, kde nám majiteľka dovolí postaviť stan. Janči smutne zisťuje, že cestou stratil trenky, ktoré sa sušili na batohu, a tak druhé s kopou dier určené už iba na handru dostávajú opäť šancu :). Večer opravuje zlomené špice, ktoré neprežili mušiu váhu našich zadkov a batohov (predné tašky a rozloženie váhy má svoj význam) a po pivku zaliezame do domčeka.
Ráno perieme, balíme a pohýňame sa ďalej. Janči objavuje opodiaľ svoje stratené spodné prádlo a s veľkým úsmevom sa začína deň plný kopčekov, prázdnych ciest, nádhernej prírody, opíc, výhľadov na sopku, defektu, kúpaniu sa v horúcej rieke vedľa Tabaconu, návštevy drevárskej dielne miestneho umelca s gigantickými sochami a príchod do turistického mestečka La Fortuna. Tam dostávame košom od požiarnikov, no objavujeme skvelý hostel Gringo Pete’s 2 za primeranú cenu so super výhľadom, veľkou kuchyňou, wifi a fajn susedmi. Janči doberá poslednú tabletku antibiotík, čo oslavne zapíjame nikaragujským Flor de Cana.
Po všetkých ranných skypoch ideme na prechádzku do mesta, kde sa nám pri kostole prihovorí ževraj neoficiálny Che Guevarov syn, ktorý slúžil u zelených baretov v USA a porozpával nám o tom ako Kostarika „nemá“ armádu a aké je školstvo zlé. Asi po polhodine ideme každý svojou cestou a či už to, čo rozprával, bola alebo nebola pravda, je vlastne jedno.
Kupujeme super koláče v cukrárni (aj do rezervy) a všetky ich zožerieme naraz :D. Taktiež medzi množstvom tuctových suvenýrových obchodov a galérií nachádzame jednu fakt dobrú no z cien za dané obrazy my môžeme mesiac cestovať… No vyzerá to tak, že si budeme musieť niečo nakresliť sami :).