Ide nám

Panamský krst dažďom, schladenie v horách, argentínski záchrancovia, mrakodrapy v hlavnom meste a argentínski záchrancovia ešte raz

Panamská diaľnica je skvelá (teda aspoň tá za hranicou) – 4 prúdy a veľká krajnica. Radosť bicyklovať! Začína jemne mrholiť, vzduch sa ochladzuje a tak sa šlape ešte lepšie. Asi po piatich minútach niekto otočí kohútikom a na hlavy sa nám spustí doslova sprcha. Sme premočení do poslednej nitky a tak už nie je dôvod sa schovávať. Kvapky rastú na rozmerom a s vetrom naberajú až akupunktúrnu silu na odhalených častiach tela. Do toho sa začína blýskať a hromy, ktoré dunia celým naším telom, nám dávajú dosť jasne najavo ich blízkosť. Vidíme strechu, zaliezame. Búrka okolo zúri v celej sile aspoň hodinu a všade sa lejú prúdy vody (v diaľke našťastie svitá na lepšiu budúcnosť :)).

Ešte čosi pobicyklujeme, keď nás prichyľujú požiarnici v Davide, kde nás už čakajú argentínski cyklisti. Po výdatnej večeri sme jediní lenivci, ktorí spia len tak pod „širákom“, lebo sa nám nechce rozkladať stan.

Raňajky odbíjame vločkami a mliekom zatiaľ čo chalani vyvárajú kávu, maté, pražia platany, robia placky, praženicu a k tomu majú ešte včerajší pozostatok ryže – a to si my myslíme, že veľa jeme. Sebastián iba konštatuje, že počas tejto cesty má dva pôžitky – jedlo a spánok – a tak si na nich nechá záležať (bicyklovanie je len zábavka aby sa nenudil, keď nepracuje). Lúčime sa a každý ideme svojim smerom – my do hôr, oni ďalej po Panamericane. Uvidíme, možno sa naše cesty opäť niekde pretnú.

Dnes nás čaká tisíc-metrové prevýšenie na 35km. Vďaka plynlému stúpaniu nám to nepríde až také hrozné a do piatich hodín tlačíme veľkú meninovú zmrzku a kolu na námestí v Boquete. Okolo je kopec detí v uniformách a pár indiániek v tradičných šatách – veľmi farebných a jednoduchých.

Po obehaní všetkých hostelov nakoniec nachádzame jeden, v ktorom ostávame neplánovane až tri noci (či už je to tým, že sme zničení z výstupu, alebo máme deficit ešte z Corcovada, oddych je presne to, čo potrebujeme).

Keďže mestečko Boquete leží v lone sopky Baru a obklopujú ho aj ďalšie kopce, je tu príjemná klíma. Okolie je veľmi zelené a upravené záhrady hrajú rôznymi farbami kvetov a ďalších rastlín. Všade sa tu pestuje káva, opodiaľ je národný park, vodopády a výhľad (to sme my nevideli, lebo by to znamenalo pohnúť zadkom, čo sa nám nechce). My prevažne vegetíme v hosteli, vyvárame a keciame so susedmi.

V noci vystriekavam izbu proti množstvu komárov, ktoré znepríjemňujú naše životy a nechtiac vyženiem z izby aj prispatého Jančiho, ktorý s jedným rozlepeným okom na mňa nechápavo pozerá, čo to akože robím. Po hláške „Nedotýkaj sa ma!“ sa vracia späť do postele. Ups :D.

Čas pohnúť sa ďalej. Zaslúžený zjazd späť na Panamericanu je skvelý – krásne okolie skoro vyľudnenej krajiny, kopčeky, priehrada, lúky… radosť sa viezť.

Nocľah nachádzame v malej dedinke pod centrálnou strechou (veľký otvorený priestor asi na trhy alebo dedinské aktivity) a vykeciavame sa s rodinou obďaleč. Kúsok od nás je kostol odkiaľ sa večer rozlieha kopec spevu a bubnov a samé ženské hlasy – vedúcou je kňažka :).

Ďalší deň nás víta dažďom a nanešťastie mrholí-prší-mrholí-prší celé dopoludnie. Skúšame stopovať, ale pohľad na dve žlté premočené kurence je asi viac odpudivý ako ľútostivý a tak nikto nezastane. Okolo obeda to vzdávame a odbočujeme na benzínku s nádejou, že niekoho stretneme tam. Pýtame sa väčších áut, no všetky idú iným smerom.

V tom vidíme prichádzať karavan a tak s cieľom urobiť čo najlepší dojem a vtrieť sa ku nim ideme na pokec. V aute sedia dvaja postarší páni a keďže je značka americká, oslovíme ich angličtinou. Ako sa ale dozvedáme, sú z Argentíny a našťastie-nanešťastie pre nás (neviem si vybrať slovíčko :D) hovoria iba svojou šušlavou španielčinou. Čoskoro sme vonku šiesti: José a Carmen, Juan a Cristina a my. Všetci majú nad 60, no akčnosť, dôvtip a veselosť 20tnikov. Karavan kúpili v USA a teraz si ho vezú domov. Európu zcestovali mnohonásobne viac ako my a zaujímavých výletov či dobrodružstiev majú na konte nespočetne veľa.

Asi po desaťminútovom rozhovore sa „nenápadne“ posťažujem aké je dnes zlé počasie a ako nám nik nechce zastať… zaberá. Kujú plán kam dáme bicykle :). Čoskoro sú všetky tašky v úložnom priestore, naše tátoše bezpečne na streche a my prezlečení v suchých veciach a s horúcim maté čajom v rukách si užívame veľký priestor v tomto vozidle.

Je tu všetko – kuchynka, obývačka, jedálenský stôl, toaleta, sprcha a spálňa. Bočná časť sa dá vysunúť čo tu vytvorí naozaj bohatý priestor. Nad sedadlom šoféra a spolujazdca je veľká dvojitá posteľ a taktiež gauč či stôl sa dajú roztiahnuť. Z toho vyplýva, že 8 ľudí sa tu v pohode vyspí (uvidíme koľko šťastia dnes budeme mať, kam sa až dostaneme a či to bude aj s nocľahom…).

Spíme na parkovisku veľkého obchodného centra 70km pred Panama city – a pravdaže vo vnútri (nakoľko im pripomíname ich deti, ktoré tiež veľa cestujú, majú potrebu sa o nás postarať – nebránime sa).

Ďalší deň navštevujeme kanál a jeho vyhliadku, kde sme svedkami vyrovnávania hladiny vody v jednotlivých komorách počas preplavu troch lodičiek. S našou novou argentínskou rodinou sa lúčime v meste s tým, že možno sa s nimi zvezieme ďalej po ceste.

Prvá polhodina kľučkovania s naloženými bicyklami v centre plnom áut je fakt stresujúca, no našťastie sa napájame na cyklochodníček idúci až do hostela.

Panama je mix amerického veľkomesta plného mrakodrapov, historickou časťou Havany s rozpadajúcimi sa koloniálnymi budovami a množstva lacného čínskeho tovaru na uliciach.

Na hosteli stretávame zaujímavý pár z Argentíny, ktorému vďaka nášmu predchádzajúcemu tréningu celkom dobre rozumieme. Prechádzame sa okolitými uličkami, spoznávame Slováka Daniela a navštevujeme prístavy s nádejou nájsť niekoho, kto nás za symbolickú cenu zoberie až do Kolumbie.

Je pondelok a my skúšame kontaktovať Carmen a Joseho ohľadne odvozu do Colonu (mail, sms) … žiadna odpoveď. Prišiel na psa mráz a my musíme šlapať. Trvá nám cez dve hodiny kým sa vymoceme z tejto džungle úplne najviac neprispôsobenej na jazdu na bicykli. Na karibské pobrežie idú tri cesty – dve diaľnice a jedna malá popri kanáli. Vyberáme si práve tú s nádejou, že áut tu bude pomenej. S poľutovaním zisťujeme, že horšie to už nemôže byť – žiadna krajnica a premávka ako besná… a aby málo nebolo, pred nami sa obloha úplne zaťahuje a my vieme, čo nás čoskoro čaká – sprcha. Na križovatke trochu postojíme, aby sme mohli pozrieť na GPS-ku, či ideme správnym smerom.

V tom počujem odniekiaľ volať moje meno – halucinácie, či túžba po odvoze?! :D Keďže sa volanie znovu opakuje, otáčam sa a tam vidím Carmen utekajúcu ku nám a mávajúcu rukami. Neveríme vlastným očiam – naši adoptívni argentínski rodičia! Ospravedlňuje sa nám, že nám poslala asi 5 sms-iek, ale všetky sa vrátili. Úplne vytešení nakladáme bicykle hore a do piatich minút čo sme v aute, začína hustý dážď.

Nevedeli sme kade kto ide, nevedeli sme kedy kto ide a na ceste bez krajnice nás obehli na mieste, kde sa dá kúsok opodiaľ zastaviť veľký karavan… ide nám! :) Som vysmiata ako slniečko na hnoji a či už je to čistá náhoda, osud, naši anjeli strážni, či božia milosť… ďakujem!!!

A aby málo nebolo našli loď, čo im zajtra odvezie karavan do Kolumbie. Tento úkol bol v ich prípade dosť zložitý, keďže auto je natoľko veľké, že sa nezmestí do kontajneru a tak je to ojedinelý prípad. Nevýhodou je, že nemôžu byť dnuká žiadni pasažieri (no bicykle áno:)) a tak večer s Jančim googlime všetky možnosti rýchleho a lacného transportu na južný kontinent. Na večeru treba minúť jedlo z chladničky a tak Carmen varí úplne geniálne mäso zo zeleninou.

Skoro ráno ideme do prístavu, aby sme vybavili papiere a zničení po piatich hodinách vybavovačiek sadáme do lokálneho autobusu smer Puerto Lindo, aby sme našli nejakú loďku, ktorá nás zoberie aspoň na hranicu.

Večer sa ubytovávame v hosteli Wunderbar, ktorý vlastnia fakt nesympatickí Nemci a ponúkajú nám odvoz plachetnicou so zastávkou na San Blas ostrovoch („musíš vidieť“ v Paname) za cenu 350 dolárov – pre nás priveľa. Stále máme viac možností – prvá: zobrať lokálne lodičky, čo by ale znamenalo, že sa musíme vrátiť do Panamy, odtiaľ zobrať džíp do Cartí, odtiaľ 6hodín ľoďkou do Puerto Obaldia, tam lodička do Capurgana, odtiaľ ďalšia do Turba a nakoniec dvoma autobusmi do Cartagena – cena cca 200USD, čas 3 dni. Druhá: ísť do Panamy, odtiaľ zobrať lokálne lietadlo do Puerto Obaldia a odťiaľ spomínanou cestou do Cartagena – cena 200USD, čas 2 dni. Trojka: lietadlo Panama-Cartagena, cena 350 USD, čas: 1 hodina. Štvrtá: nájsť loď a ukecať niekoho, aby nás zobral aspoň do Puerto Obaldia a po piate, nájsť niekoho, kto nás za lacnejšie zoberie do Cartageny.

Ideme skúsiť šťastie do lokálnej reštaurácie, no okrem rybárov tam nie je nik. Argentínčania sa už rozhodli, že pôjdu na plachetnici a cestou stretávame ich kapitána. Carmen sa za nás prihovára, že nech nás zoberie za lacnejšie, že nemáme peniaze, bicykle máme u nich v karavane a ešte sme aj na svadobnej ceste. Nakoniec sa nás pýta, čo môžeme maximálne zaplatiť a že si to do zajtra rozmyslí.

No uvidíme, či nám pôjde aj v tomto prípade a ako sa nakoniec dostaneme do Kolumbie…

> FOTKY <