Titikaka po peruánsky, Titikaka po bolívijsky, Isla del Sol s jej vyberačmi peňazí a stresy v hlavnom meste La Paz
S východom slnka priamo nad najväčším vysokohorským jazerom Titikaka prichádzame do mestečka Puno. Nabalíme bicykle a po raňajkách na stanici sa vyberáme na cestu. Slniečko svieti, vetrík jemne pofukuje od chrbta, po nebi sa preháňajú rozprávkové obláčiky a my s priemernou rýchlosťou 20km/h obiehame stáda lám či somárikov, obrobené políčka a zaujímavé skaliská vyrastajúce kde-tu zo zeme.
Po 55km dávame v Ilave pauzu na obed s džúsom a po ďalších 25 v dedine Juli stretávame na ulici Hugha z UK (Cuzco, Peru). Ten má už niekoľko dní problém s prehadzovaním a po poslednej návšteve servisu je to ešte horšie. Janči vyberá náradie, priamo na preplnenej ulici (akurát okolo prechádza pohrebný sprievod) nastavuje dorazy a za menej než 10 minút všetko funguje ako hodinky (mám to ja ale šikovného mechanika :)). Na námestí stretávame cyklistku Annu z Austrálie, ktorá je už 4 roky na cestách a po polhodinovej občerstvovačke sa rozhodujeme pre spoločné pokračovanie za dedinu, kde skúšame nájsť nejaký nocľah. Po ďalších 10km sa na nás usmieva šťastie a školník nám dovolí nielenže ostať na pozemku školy, ale dokonca dostávame k dispozícii triedu … kolektívne varenie, rozhovory do noci a jednoducho príjemný večer v dobrej spoločnosti.
Vstávame skoro a odchádzame ešte pred vyučovaním. Ana má po pár kilometroch defekt, čo Janči využíva na vycentrovanie svojho kolesa. K hranici prichádzame okolo obeda a rýchle a bezproblémové vybavenie formalít sa zopakuje na oboch stranách (na bolívijskej najprv dostávame pečiatku na 30 dní, no potom nám ju prepíšu na 90 :)). V Copacabana – turistické mestečko – zabáčame do hostela a po zložení vecí a veľkom ručnom praní navštevujeme reštauráciu pri trhu, kde dávame menu za 2USD. Nákup, prechádzka, západ slnka a oddych…
Ráno sa rozlúčime s Hughom a Anou, ktorí pokračujú do La Paz a my už pred deviatou sedíme na streche lodičky, ktorá nás vezie na blízky ostrov slnka (Isla del Sol). Tam sa nás hneď ujíma lokálny sprievodca (zadarmo!?) a po návšteve múzea si všetci musíme kúpiť vstupenku za 10bolivianos, ktorá vraj platí na všetko.
Vytŕčajúce ramená a poloostrovy sú dokonalo obrobené s použitím tradičných poľnohospodárskych poznatkov starých Inkov. Vďaka polohe ostrova je tu ideálna klíma a najlepšia kukurica v celej Bolívii sa urodí práve tu. Na kopci navštevujeme posvätnú skalu Titikarka (pumia skala), ktorá je podla tradície najposvätnejším a najenergetickejším miestom predinkskej civilizácie. Opodiaľ sa nachádzajú ruiny labyrintu, v ktorom najkrajšie panny z celého impéria vyrábali čiču (miestny chlast na obradné účely). Sprievodca nám ukazuje pokračovanie cestičky na juh, kde nás o 3 hodiny vyzdvihne lodička a vypýta si „dobrovoľný“ príspevok 20Bs za výklad – dáme 10.
Z posvätnej cestičky Inkov sú pekné výhľady, akurát sa musíme celkom ponáhľať, aby sme stíhali. V strede je brána, na ktorej si ďalší dvaja lokáli z inej komunity pýtajú 15Bs za použitie chodníka. Diskutujeme asi 10 minút o tom, že prečo nie je tento fakt o platení spomenutý na začiatku, keď sa kupuje vstupenka „na všetko“ a že je to zlodejina, keď stoja na mieste, kde už človek nemá na výber (zo severu už loď odišla a na juh ho nechcú pustiť). Nakoniec nás nechávajú ísť bez platenia s tým, že Slováci sú zlí ľudia. Máme z toho všetkého zmiešané pocity, no principiálne je hlúposť vyberať mýto každú hodinu.
Prichádzame ku poslednej dedine, kde sa situácia opakuje. Tentokrát nám je uja aj trochu ľúto, lebo ako tretí vyberač v poradí si vypočuje nahnevané reakcie všetkých okoloidúcich. Keďže je už skoro pol, čo je čas odjazdu našej lodičky, platíme a utekáme dolu. Na palube sú všetci vytočení z neustáleho a pomalého vyciciavania turistov a hoci to v konečnom dôsledku nieje až tak veľa peňazí, štýl akým si ich pýtajú je iritujúci. Pri vyplávaní máme znova možnosť pokochať sa terasovitými svahmi a so západom slnka prichádzame späť do mesta. Ideme sa najesť do reštaurácie, no porcia je tak malá, že na hosteli ešte robím palacinky.
Nasledujúci deň je prvých 13km čisté stúpanie, ktoré nás však dovedie na zvlnené pohorie s krásnymi výhľadmi – na horizonte zasnežené kopce a pod nami obrovská Titikaka. Po prevoze lodičkou na druhú stranu jazera si Janči opravuje defekt a ja sa zatiaľ vykecávam s miestnymi fotografmi. Tí nás ubezpečujú, že ešte ťažšie 4km a potom pura bajada … začíname šliapať a po polhodinke naozaj nastáva dolekopec, avšak asi len na úseku 500m a potom zase hore, rovno, hore, dole, hore… Zničení prichádzame do Huajata, kde nás prichyľujú sestričky v zdravotníckom centre. Na privítanie každý dostávame pomaranč, banán a chleba a stan rozkladáme pod 99-ročným kanadským stromom. Nedostatkom tohoto miesta je neopísateľne hrozná latrína a obkakaný záchod vo vnútri bez dverí?! Varíme vonku na schodoch a vedľa nás si v poháriku pláva naložená hlísta … teda nevieme, čo to presne je, ale strašia s tým malé deti, aby nejedli toľko sladkostí.
Ráno sa dozvedáme, že sa tu – asi 20m od nás – narodilo dieťa a tak sa ideme pozrieť na to malé niekoľkohodinové fialové stvorenie. Poprajeme zdravie rodičom aj malému a púšťame sa na cestu. Keďže ideme s vetrom a praží slniečko, je nám dosť teplo. V istom momente nás obieha žltý trúbiaci van, ktorý zastavuje na krajnici a nám dochádza, že sú to Belgičania, ktorí nás zviezli z Machu Picchu. Pohodlne pauzujeme pri sprite a keksíkoch a rozprávajú nám taktiky ako kúpiť auto v Chile. S možnosťou, že sa snáď stretneme v La Paz sa lúčime.
Suché pláne sa viac a viac menia na zastavané plochy a asi po 15km sa okolo začínajú nachádzať aj ľudia. Na prvom obývanom mieste kupujeme banány a melón ako prvú pomoc a pokračujeme už celý-deň-tiahnucim sa horekopcom v ústrety hlavnému mestu. Prichádzame do predmestia El Alto (fakt vysoko :)), kde sa premávka stáva úplne šialenou a na každom rohu sú davy domácich. Trvá nám viac než trištvrte hodinu preštrikovať sa touto nie najkrajšou zónou a potom prichádza dlhýýý zjazd po diaľnici v zákaze cyklistov až do centra La Pazu, ktoré sa rozlieha kam naše oko dovidí.
Pomerne bez problémov nachádzame casu de ciclistas, kde je momentálne okrem nás – Kanaďan, Kolumbijčan, traja Belgičania, Američan a dvaja Nemci. Po nákupe jedla v obrovskom supermarkete máme asi po roku chleba s paštétou a paprikou – mňamka. V družnej debate s ostatnými cyklistami pobudneme až do večera keď dôjde Cristian – majiteľ – a keďže tu už je vraj príliš plno, presúvame sa s ním do južnejšej časti mesta k jeho priateľke Luise. Tá je úplne zlatá a na večeru dostávame skvelé rizoto z mäsom, máme vlastnú izbu a teplú sprchu. Ráno sa všetci odvezieme do mesta, kde si pozrieme Cristianovu kanceláriu na univerzite – je fyzik (trošku to vidno aj na jeho správaní :)), behá maratóny a rád sa bicykluje … je to síce týpek, ale taký správny.
Presúvame sa do domu k cyklistom, kde máme aj všetku batožinu. Ja šijem veci a Janči zatiaľ študuje mapy a pozerá cesty. Poobede sa vyberáme do mesta, kde stretávame aj Anu a Hugha, ktorí zajtra odchádzajú na západ do národného parku v Chile. Ich rýchly opis nás celkom navnadí a určite zvážime túto možnosť aj my. Neskôr pred katedrálou stretávame aj našich Belgičanov, s ktorými ideme na čaj. Na dome mi môj osobný mechanik s Ronovou pomocou opravuje ložisko na uvoľnenom kolese a Cristián vypletá nové koleso. K Luise sa presúvame až po desiatej a keďže už je neskoro, ideme rovno spať.
Ráno balíme všetky veci a nakoľko odišli nejakí ľudia, presúvame sa do domu k ostatným – tieto chodenia z miesta na miesto sú strašne časovo náročné. Asi 6 hodín beháme uličkami LaPazu a robíme veľké nákupy vianočných darčekov. Okrem toho kúpa nových reťazí na bicykel, lístky na zajtrajšiu cestu na západ (áno, aj my si ideme urobiť zachádzku do národného parku), rýchly nákup v hypermarkete a vystresovaní, že sme našim hostiteľom sľúbili večeru o siedmej, prichádzame o pol ôsmej na dom a začíname s varením… haruľa s mäsom má úspech a tak máme odpustené meškanie :). Do neskorej noci sa rozprávame s novým cyklistom Alexom z Rakúska, ktorý cestuje opačným smerom ako my a teda vie cenné informácie o juhu na ktorý sa chystáme.
Po výdatných raňajkách utekáme na poštu odoslať náš 5.99kg balík (nie je šanca, že by sme to brali so sebou) a po rýchlom nákupe a stresovom zbalení sa, sa vrámci hektických 15minút predierame hustou premávkou hore kopcom, kde mám už naozaj pocit, že skolabujem. Kupodivu stíhame autobus a bicykle dávame dnuka pekne na stojáka.
Konečne, sedíme a nikam sa nenáhlime… La Paz bol síce produktívnou zastávkou, ale psychicky strašne náročnou! To je asi hlavný dôvod, prečo sa tak veľmi tešíme na najbližšie dni bez ľudí v „divočine“…