Stopovanie, návšteva observatória s najväčším zrkadlom na svete a trochu chlastu vo Valle del Elqui.
Na hlavy nám praží slniečko, autá skoro nie sú a my sa začíname obávať, či je možné byť zajtra o 400km ďalej. Čakáme asi 40min, keď nám konečne zastavuje jeden pickup a my nahadzujeme naše tátoše na korbu. Šofér je natoľko milý, že robí s nami zachádzku do Chuquicamata, čo je najväčšia medená baňa na svete stará 100rokov s kráterom s priemerom 3-5km a hĺbkou 1km. V celom areáli jazdia gigantické autá, pri ktorých ešte aj autobusy vyzerajú ako takí trpaslíci.
Na konci Calama s prvými 100km na konte začíname opäť stopovať. Tentokrát nám to trvá asi 7min a opäť nakladáme bicyklíky hore na pickup. Ideme s dvoma týpkami z juhu, ktorí teraz bývajú v Antofagaste na severe. Sú úplne skvelí a celú dobu si zo seba uťahujú. Dozvedáme sa kopec informácii o krajine, ekonomike, školstve, či zdravotníctve. Zájdu s nami za mesto, aby sme sa nemuseli motať v premávke a ešte predtým ako odídu, nás pozývajú na čaj a vajce v malej panvičke (paila) na benzínke.
Dávame zbohom aj im a s plánom odpedálovať z industriálneho predmestia začíname šlapať. Ani nie po 10min máme opäť šťastie – tentokrát na prázdny kamión na autá, kde odparkovávame bicykle úplne pohodlne na stojáka. Šofér ide až do Santiaga, čo by bol úplne skvelý odvoz, keby že zajtra nechceme navštíviť hvezdáreň.
So zapadajúcim slnkom a ďalšími 30km rozkladáme stan za hŕbami piesku vedľa križovatky. V noci je nebo plné hviezd a my sa začíname ešte viac tešiť na zajtrajšok.
Prvých 7km nového dňa si odmakáme sami a potom opäť pristavuje kamión – zase raz do Santiaga (dúfam, že ich toľko bude chodiť aj zajtra :D). Berie nás asi 70km ďalej a pri každom stúpaní a klesaní sme fakt radi, že sa vezieme (Atacama nie je ani zďaleka rovná).
Posledných 5km a taký strmák, že máme problém pedálovať na najľahšom prevode. Asi v polovici si dávame pauzu a obchádza nás technik, ktorý šiel vyvenčiť svoj cestný bicykel. Po krátkom rozhovore navrhuje, že sa môžme stretnúť v bufete hore :). Vytešení pokračujeme ďalej a už si v hlave predstavujeme ako sa vtreme na noc do komplexu a možno si ešte aj v bazéne zaplávame (teda, nakoľko mi včera pri jednom stope odfúklo spodok plaviek, ja asi nie :D).
O tom, že sa približujeme k vrcholu svedčia značky, ktoré zakazujú používať svetlá, aby sa neožiarovala obloha. A sme tu! Prichádzame k bráne a tam nás ujo strážnik ruší, že nás nikam pred oficiálnou návštevou pustiť nemôže. Hold z kávy s technikom teda upadá a my čakáme asi dve hodiny, kým prídu sprievodcovia a začne sa prehliadka.
Prvá časť je premietnutie krátkeho dokumentu o Paranale a ako to zhruba funguje. Nasleduje presun na kopec ku štyrom veľkým škatuliam, ktoré v sebe skrývajú veľké teleskopy (plus 4 malé na okolí). Zrkadlá majú priemer 8.2m, čo im dáva svetové prvenstvo v najväčšom zrkadle z jedného kusu. Sú vyrobené v Nemecku a ich presun trval niekoľko mesiacov. Čistia ich raz za dva roky v „umývačke“ pod kopcom. Fotky zostrojené týmito teleskopmi majú 15x vyššie rozlíšenie ako Hubblov teleskop. K presnosti pomáha aj umelá hviezda, ktorú si zasvietia laserom na oblohu a potom sa im ľahšie spájajú a porovnávajú vzniknuté obrázky. Strecha sa otvára od 6tej do 8mej a v noci je teplota vnútri okolo -20°C a menej. Hvezdári sem chodia iba na projekty získať potrebné dáta, no technici tu reálne pracujú a žijú.
Janči má kopec otázok na našu sprievodkyňu a hoci mu nevie na všetky odpovedať, nakoniec uznáva, že asi baba aj niečo vie :D.
Na záver ešte prehliadka obytnej budovy s bazénom, veľkou vnútornou záhradou a dáždnikom, ktorý v noci zakryje priehľadnú strechu, aby svetlo zvnútra nekazilo výsledky.
Sme vonku … ale bez pozvania na prespanie. Čakáme či motyka vystrelí … nič, dnu sa proste len tak na noc nedostaneme :(. Ako bolestné nás však teší aspoň výslužka v podobe množstva ovocia, keksov, džúsov a jahodového mlieka od strážnika a zamestnancov.
Sadáme na sedanky a dnes sa nám ešte darí dostať asi 30km ďalej. Stanovanie na Atacame je tak tiché, že z toho človeku až píska v hlave. Obloha jasná ako nikde, no taktiež zima, že sa človeku nechce byť vonku.
Dnes začíname bicyklovať bez úmyslu stopovať, keďže nás čaká dlhý zostup na pobrežie (posledný krát sme videli oceán na severe Peru). Strmý dole-kopec a asi 15km dlhá cesta bez jedinej zákruty … rozbiehame sa, rukami pevnejšie stískame volant, slzy sa nám pomaly tlačia do očí, ťažko sa dýcha a úplne sa sústredíme na cestu pred sebou – máme ho! Náš nový rýchlostný rekord – 88.5km/h a to na plne naložených tátošoch :).
Paradoxne sa so znižujúcou nadmorskou výškou znižuje aj teplota a tak kým dôjdeme k Pacifiku, máme na sebe bundy. Všade oblaky, skaly, pochmúrne prostredie a šedivé more. Rybárska dedinka z pozliepaných domov tiež nepridáva k celkovému vylepšeniu atmosféry.
Chceme stopovať, no fakt nie je čo. Nakoniec sa nám asi po hodine pošťastí a zastavuje rodinka s pickupom. Odvezú nás do najbližšieho mestečka, kde iba doplníme energiu chlebom s paštétou a nastáva nekonečný hore-kopec a návrat na diaľnicu. Na pokraji zúfalstva nám konečne zastavuje kamión s cestármi, ktorí nás berú až na panamericanu a dokonca dostávame výslužkové pivečko :).
Tam sa nám opäť pošťastí, keď do polhodinky zastavujeme kamión, s ktorým sa nakoniec zvezieme až 700km. Šofér je super, túto trasu chodí cez 20 rokov, pozná každú jamu a je fakt rád, že má niekoho na pokecanie. Prichádzame až o jednej ráno do La Sereny, kde spíme na benzínke na peknej zelenej trávičke vedľa obchodu.
Ráno sa vôbec neponáhľame a v kľude si vychutnávame kávičku s raňajkami. Pristavuje sa pri nás postarší priateľský chlapík a začne sa vyzvedať, že odkiaľ sme a kam ideme. Po chvíľke rozprávania sa ho pýtame, kam ide on – Valle del Elqui. To je presne naša destinácia! Vtierame sa mu do kamiónu a aj napriek plnému nákladu, zmestíme všetko dovnútra :).
Ešte pred odjazdom sa pri nás pristavuje pickup s dvoma bicyklami a vozíčkom na korbe – to sú oni! Tí cvoci, teda Holanďania, čo spravili Ruta de lagunas s dvoma deťmi. Skladáme im pochvalu a lúčime sa stále s nepochopením ako to mohli dokázať.
Náš šofér Roberto je fakt super – zaujíma sa o Slovensko a hovorí nám kopec vecí o Čile. Okrem toho nám asi po hodine navrhuje, že zajtra večer pôjde do Santiaga, že keby sme sa chceli zviezť … mať takéto šťastie, to ani pravda nie je. Jasné, že súhlasíme!
Valle de Elqui (údolie Elki) je známe pestovaním viniču, výrobou pisca a vďaka svojej jasnej oblohe observatóriami. Už druhý krát počujeme teóriu, že hlavným dôvodom hvezdární v tejto oblasti nie sú hviezdy, ale UFO … no ktovie, nám sa nad hlavami zatiaľ nič nepremávalo :D.
V turistickom mestečku Vicuňa sa lúčime s Róbertom a dohadujeme zajtrajšie stretnutie. Nachádzame v pohode kemping a po krátkom skype sadáme na bicykle preskúmať okolie. Je naozaj neskutočné, ako môže človek vypestovať toľko plodín v tak neúrodnom prostredí. Všade navôkol nás obklopujú suché pieskové kopce, na úpätiach ktorých sú ako keby natiahnuté zelené koberčeky (teda miesta po kade siaha zavlažovanie).
Hlavné využitie viniču je na pálenku pisco, čo je národný alkohol a iba z malej časti sa vyrába víno. V mestečku Diaguitas, kde je kopec tradičných malieb od lokálnych indiánov ideme na ochutnávku piva Guayaquil, ktoré sa tu vyrába v malej pivárničke. Nakúpime aj do zásoby a potom sa ešte zastavíme na návštevu chalana, s ktorým sme sa dnes zakecali. Majú dom zo slamy a hliny obhodený bahnom, a ďalšie chatky okolo sú tiež z alternatívnych materiálov – fajn ľudia s dobrými myšlienkami.
Večer síce chceme navštíviť nejakú hvezdáreň a pozorovať hviezdičky (Paranal bola len prehliadka technológie), no nemáme viac síl. Tlačíme sa skvelými francuzákmi a už iba padáme plní do stanu.
Ďalší deň sa vyberáme na návštevu Capel – najznámejšej a najväčšej fabriky na výrobu pisca v Čile. Okrem zaujímavej prehliadky aj so sprievodkyňou, máme na konci ochutnávku :). Mňa hlavne zaujme interiér celej fabriky, ktorý je z veľkej časti zariadený, alebo obložený drevom z použitých sudov, v ktorých sa pripravuje tento nápoj.
Po nákupe fliaš pre Róberta, Lenku do Santiaga a samozrejme pre nás, pokračujeme ďalej do slnečných reštaurácií, kde si dávame kafčo z vody zvarenej slnkom. V druhej kupujeme chleba upečený v slnečnej rúre a s miznúcim obsahom tekutiny v našej fľaši sa veselo vraciame do mestečka.
O 7mej stojíme aj s bicyklami na námestí a pomáhame nášmu odvozui naložiť kamión. Cestou sa snažíme byť dobrými spolucestujúcimi, no keď dostávam ponuku ísť si ľahnúť na postel, nechávam všetko vykecávanie sa na Jančiho. Občas je asi dobré byť ženou, lebo Róbert mi prenecháva svoje pohodlné lóže na celú noc, on spí na sklápacej sedačke a chudáčik môj mužík vyhráva najnepohodlnejšie miesto.
Ešte pred príchodom do Santiaga dostávame pozvanie na strávenie Vianoc uňho, čo však odmietame, keďže v tomto čase plánujeme byť niekde na Carretera Austral. Vchádzame do mesta, lúčime sa s naším novým kamarátom Robčom a tešíme sa na trochu slovenskej kultúry, ktorá tu na nás už nedočkavo čaká :).