Od januára 2018 sme sa ocitli doma obaja :). Keďže Kolomankovi pomaly ťahalo na prvý rok, bol čas na dlhšiu dovolenku. Vyhralo Taliansko a zmotali sme aj pár kamarátov. Vačšinou sme sa presúvali autom s tým, že Rusty čakal na svoju chvíľu na streche. Tá prišla popri rieke Pád, kde sme si užili niekoľkodňový cyklo touring. Celkovo sme za vyše mesiac prešli cca 4000km autom a asi 400km na bicykli…. veľa toho zažili a videli. A tu je „krátky“ report… :)
Plány na začiatku sú rôzne (ísť cez balkánske štáty a potom trajektom až na juh Talianska, alebo sa bicyklovať po Korzike). Nakoniec však volíme výlet čisto do Talianska, nakoľko je to obrovská krajina, kde je určite čo vidieť. Reálne sme zhodnotili, že čisto na bicykli by to bolo v súčastnom počte, vekovom rozptyle a šlapacích schopnostiach účastníkov príliš náročné a tak sa rozhodujeme pre kombináciu auto-bicykel. Pridávajú sa aj dve spriaznené rodiny a nakoniec je z nás zostava 6 rodičov a 6 detí.
Ešte pred cestou je nám jasné, že časť výletu si chceme dať ako čistý cyklo touring so všetkými vecami a tak treba dať Rustyho doporiadku a prirobiť mu všetko čo mu chýba a treba. Zadnú ráfikovú brzdu nakoniec zvára známy, ale na zbytok nemá čas … toto je ďalší dôkaz toho, že keď si človek niečo nespraví sám, tak to nemá ako chce a kedy potrebuje (ani keď je ochotný si za to zaplatiť). A tak si robím dlho vytúžený zváračský kurz v rámci ktorého prevarujem Rustyho skladanie (s pomocou) a dorábam napínák reťaze. Evka potom na 3 krát prestriekava už vypieskovaný rám a ja ho ešte ďalšie 3 dni skladám. Veľa hodín práce sa však odráža v krásne vyzerajúcom a fungujúcom Rustym, ktorý sa dobre skladá, má dosť bŕzd, vylepšený nosič, správne napnutú reťaz a detskú sedačku :)
Ako zvyčajne posúvame začiatok… prekonávame nejaké choroby, Evka vybavuje posledné oficiality k pracovnej ceste, tlačíme nálepky a vizitky. Zbalení a s bicyklom na streche sadáme 17. mája konečne do auta a vyrážame smer juh.
Odhad množstva hodín na základe vzdialenosti z BA do cieľa nám nejak nevychádza a do kempu pri Benátkach (Lido di Jesolo) prichádzame až okolo 11tej na obed. Deti už sú fakt usedené a posledných 40 km počúvame prenikavý Kolkov krik.
Spätne hodnotíme kemp Waikiki ako najlepší počas celého výletu – málo ľudí (pred sezónou), super tieň všade, lacný, animátori… Keďže ale o tomto fakte ešte netušíme, považujeme dané štandarty za priemer a podľa toho si aj nastavujeme rysku ďalších očakávaní. Veľkou výhodou predsezónovej dovolenky je aj upravovanie pláží – celú dobu sa okolo nás preháňa buldozér a zrovnáva piesok (chlapci sú úplne nadšení) :)).
Dni trávime pri mori. Voda je síce stále dosť studená, no nakoľko všetci dospelí účastníci zájazdu poctivo alebo aspoň čiastočne otužujú tak sa aj kúpeme. Deti si močia nohy v mori alebo im staviame bazéniky v piesku, kde sa voda s pritekajúcimi ľudskými tekutinami a teplom z tiel zohrieva. Okrem toho trávime čas pri bazéne, bicyklujeme po okolí a večery na detských diskotékach. Keďže nemáme skúsenosti s kempovaním s autom, po pár dňoch bežného otvárania/zatvárania auta a hrania sa detí vnútri sa úplne vybíja baterka a treba zháňať káble. Jeden deň zabíjame skúšaním talianskeho zdravotníctva – Janko má zapálené ucho a Maťko privretý prst do dverí auta. Absolvujeme aj „povinný“ výlet do Benátok, kde je Evka celý čas bosá. Sú tam davy ľudí a kopec schodov (furt prenášame vozík – chceli sme si to zjednodušiť, lebo deti na obed spávajú no určite túto voľbu neodporúčame).
Po 8 dňoch je čas ísť ďalej – presúvame sa na Lago di Garda. Má tam byť dobré počko a Gardu chceme aj tak vidieť. Cestou začína Janko na diaľnici hulákať, že chce zastať, tak odbočujeme na prvé odpočívadlo. Nad časťou parkoviska je strieška – zabáčam tam, keďže sa nechceme pariť na vypálenom betóne… keďže je ale moja kapacita mozgu kompletne vyplnená detským revom, zabúdam na Rustyho na streche. Našťastie sa len trhajú popruchy, bicykel padá na strechu a ohýbam predné ozubené koleso, ktoré ide neskôr ľahko napraviť. Nájdeme fajn kemp (San Giorgo Vacanze). Dni trávime opäť pri bazéne (deti sú spokojné – Kolko má malý bazén a Janko pláva s rukávnikmi), dávame prvú taliansku pizzu (najlacnejšie jedlo v reštautárciach a pomer cena/výkon oveľa lepší ako napr. cestoviny čo vyjdú aj na 12eur/porcia) a dávame si aj bicyklovačku po cyklochodníku z Rezzato, kde rastie kopec moruší.
Ďalšia destinácia je Cinque Terre – turistická oblasť s piatimi dedinkami na strmých svahoh pri mori. Stanujeme v zaujímavom kempe Gianna – je to olivový sad v kopci. Na výlet ideme loďami (chodí tam aj vlak). Dedinky sú pekné farebné, ale fakt turistické a plné ľudí. Chodníčky medzi nimi, kadiaľ chceme prejsť peši sú zavreté a tak sa potom na lodi tlačíme so stovkami ľudí. Dosť to tam húpe a tak nám nie je najpríjemnejšie. Neskôr sa ideme presť aj po dedinke pri kempe (Lerici) a zisťujeme, že vyzerá dosť podobne ako tie v 5terre. Ideme aj na miestnu pláž a Janko je fascinovaný z toho, že len „kúsok“ po mori a bol by v Afrike.
Ďalšia cesta na východ do Ligurie vedie cez hory cez asi 100 tunelov a 100 mostov (most v Janove 2 mesiace potom spadol). Cieľom nie sú pláže ale známa cyklotrasa na pobreží po bývalej železnici (Cycling Riviera cycleway). Je to fakt príjemná cestička – široká, plochá bez stúpaní, vedie cez pekné mestečká, popri mori a aj cez tunely (hneď na začiatku je 1.5km tunel, ktorý Janko prechádza na bicyklíku sám).
Je čas sa rozlúčiť s kamošmi – jedni idú domov, druhí ešte chvíľu pobudnú. Doteraz to bola pre nás full servis komfortná dovolenka v pre nás luxusných kempoch. Náš doterajší prístup „so všetkým súhlasíme“ a zvezieme sa na pripravenosti druhých ohľadne atrakcií, destinácií a predpovedí počasia sa mení na náš štýl „uvidíme čo bude a kam sa dostaneme“. Plán je pobicyklovať sa popri rieke Po (Pád), kadiaľ by mala ísť cyklotrasa Eurovelo 8 – príde nám to ako fajn výlet takto s deťmi (hádam niečo ako sme šli popri Dunaji). Prichádzame do mestečka Casale Monferrato, parkujeme pri parku pri stanici a nakladáme bike (vcelku to trvá a zdiaľky nás pozorujú miestni dôchodcovia).
Je to skvelý pocit posadiť sa na takto naložený bicykel so všetkým, čo potrebujeme k životu. Celý tento náš kolos síce váži 300kg a ide ako nákladný vlak, ale stále sa to dá ovládať a aj ťahať, deti sú spokojné a my sme úplne namotivovaní. Už v meste niesme schopní nájsť žiadnu cyklotrasu popri rieke. Vyberáme sa teda nejakým chodníkom, potom poľnou rozbitou cestičkou po vyvýšenej hrádzi a neskôr rôzne cez les ako nám ľudia radia. Blúdime po prašných cestách (Janíčko má hneď na začiatku poznámku, že by sme sa mali vrátiť – asi sme ho mali počúvnuť :)). Nadobro ukončujeme toto hľadanie pred závorou, kde sa od miestnych rukami-nohami dozvedáme, že žiadny cyklochodník tu nie je (mimochodom španielčina až taká podobná taliančine nieje). Nakoľko to má byť ešte horšie, radšej sa otáčame a ideme po ceste. Večer končíme v kúpeľnom kempe, ktorý už má svoju slávu za sebou. Sme tu jediný stan ale deti majú radosť zo ZOO, ktorá je súčasť areálu. Zvieratkám dávame dobrú noc pri podvečernej prechádzke a prajeme dobré ráno po zobudení. Ich raňajkové menu je však dosť smutné- kŕmia ich zbytkami z kuchyne – v podstate jedia úplne všetko vrátane papierových servítiek a sáčkov (len citrónové šupy im nejdú na chuť).
Ráno trošku mrholí, je zamračené ale nevyzerá to nejak kriticky. Cestou zastavujeme v malom mestečku Valenza. Kupujem lieky za 25eur, lebo ma už niekoľko dní strašne bolí hrdlo a prežívam len na ibáči. Pokračujeme po ceste ďalej a na dlhokánskom moste prechádzajúcom cez bažiny sa spúšťa strašný lejak- nieje sa kam skryť a tak pokračujeme do najbližšej dediny. Vzdialenosť je to v tomto počasí preveliká a sklamanie nastáva pri uvedomení si, že ani v dedine nieje žiadna zastávka či väčšia prekrytá plocha. Schovávame sa pri jednom plote so strieškou a čakáme kedy sa počasie umúdri. Po asi pol hodine prichádza mladý chalan z domu oproti a pozýva nas k sebe na cestoviny?! – neodmietame :)! Alessandro má 18 rokov, jeho rodičia chodievajú na karavane po Európe a mama ako mladá precestovala veľkú časť sveta. Možno aj toto je dôvod prečo nakoniec dostávame ponuku na prespanie a zbytok upršaného dňa trávime v príjemnej domácej atmosfére.
Ráno vyrážame skoro, lebo chalani musia do školy a rodičia do práce. Janíčko je smutný, že odchádzame, nakoľko sa v hosťovskej izbe nachádzalo kopec hračiek po domácich. Ešte večer dostávam podrobné inštrukcie k ceste – pôjdeme väčšinou po hrádzi. Máme aj Jankov bicyklík a dnes na ňom dáva asi 2km. Je krásne, obedujeme na detskom ihrisku, kde nás vidí pani odvedľa a pochvíli nás k sebe pozýva na kafe a panáka (zas rozhovor rukami-nohami ale sranda). Poslednú časť pred mestečkom Pavia tvorí fakt nepríjemná a úzka cesta plná áut. Historické študentské mestečko je však veľmi pekné. Naši hostitelia majú parádny byt v centre a sú nadšení cyklisti (na stene visí asi 6 bicyklov). Zažívame typickú taliansku večeru – variť sa začína až okolo 21h (už sme fakt hladní a bežne o tomto čase spíme) a urobia sa asi 4 rôzne jedlá. Všetci sa potom stretávame pri stole a rozprávame do neskorej noci.
Ráno dostávam od Matia zbytkovú dávku širokospektrálnych antibiotík na 5 dní, lebo sa nám nechce tráviť celý deň niekde na poliklinike (užívať ich začínam až po telefonickej konzultácii s kamarátkou lekárkou). Meníme plán a vyberieme sa po krásnom cyklochodníku popri vodnom kanáli do Milána. Evka cestou nájde warmshowerov a poobede parkujeme už u nich na záhrade. Martina s rodinou sú super – veľmi podobní ako my. Majú 2 dcéry, s ktorými si chalani úplne sadli, psa, mačky a dom vo veľmi príjemnej časti tohoto veľkomesta.
Martina s Mateom odchádzajú na víkendový cyklovýlet. Dohadujeme sa, že môžme u nich ostať na dome a na oplátku im postrážime a nakŕmime psa a mačky – paráda! Najbližšie tri dni beháme po Miláne – teda bicyklujeme, všetci štyria na našom Rustym. Je to tu prekvapivo vpohode a Miláno je fakt pekné – všade cyklochodníky alebo široké cesty, kopec parkov, kde sa môžu deti hrať. Evka tu má aj konzultáciu s psychológom zaoberajúcim sa dizajnom s ohľadom na človeka (sme tu predsa na pracovnej ceste :)). Jeden deň zbehnem vlakom po naše auto a dokupujem v lekárni antibiotiká bez akéhokoľvek receptu či problémov. Evka ide zatiaľ s deťmi na ihrisko. Je mokro po rannom daždi a Kolko sa plazí v nepremokavých nohaviciach po zemi. Ľudia sa súcitne pýtajú či má niečo s nožičkami a odpoveď, že „nič, ešte nechodí“ nepripúšťajú (Milánske deti sedia vkusne upravené v čistých kočíkoch). Nakoniec navštevujeme aj centrum a tlačíme sa s turistami v preplnených uliciach.
Ďalšia Evkina pracovná zastávka je v dedinke pod Mt. Blancom – Morgex. Je tam jediný barefoot chodníček v Taliansku o ktorom vieme (Taliani si potrpia na topánky). Je to fakt dobre vybudovaný asi 800m dlhý okruh s rôznymi povrchmi. Jednotlivé zastávky zapájajú aj ďalšie zmysly.
Predpoveď počasia na najbližšie dni je fakt zlá a tak sa rozhodujeme pre presun viac na východ. Cestou začína liať ako z krhly, obloha je tmavosivá a niekedy stierače nestíhajú. Prší celý deň. Jeme v aute odparkovaní na odpočívadle pri diaľnici, lebo vonku sa čerti ženia. Už sa pomaly stmieva, keď prichádzame do dedinky Malnate, kde by mal byť kemp (camp La Famiglia). Stále riadne prší a teta z recepcie oblečená v pršiplášti aj s dáždnikom je fakt prekvapená, že rodina s tak malými deťmi chce miesto na stan (vlastne iný typ ubytovania ani neponúkajú, takže smola). Nakoniec dostávame miesto pod veľkým spoločenským stanom! :) O obsluhu kempu sa starajú mníšky , ktoré nám ešte pripravia večeru a sú ku nám veľmi láskavé.
Posledná talianska destinácia je Merano – mestečko v Alpách pri Rakúsku, kde už všetci viacmenej hovoria po nemecky. Je tu fajn kemp, dokonca aj s bazénom, čo hneď využívame. Voda vo veľkom bazéne bola celkom vpohode (boli sme tam síce sami, lebo vonku bola dosť zima), ale vodu v plytkom detskom bazéne menia zjavne každý deň a tá má asi len 15 stupňov. Vyberáme sa tu na pekný cyklochodník popri horskej rieke Passira. Ide sa celkom dokopca, čo v spojení s protivetrom znamená celkom makačku. Naspäť sa ale naopak ide super a časť dáva Janko aj sám. Okolo tvorí kopec jablkových sadov. Prvýkrát stretávame podobne haluzný bicykel ako ten náš – otec upravil cargo bike aby mohol voziť svojho postihnutého syna.
Merano je vlastne tiež pracovná zastávka – Evka sa stretáva s dizajnérom fivefingers topánok. Okrem toho je to fakt pekné mestečko v horách. Ďalšie cieľe nášho výletu sú tiež spojené s barefootom – najskôr sa odvážame do Rakúska do Riefensbergu, kde majú bosonohý chodníček v lese. Človek si na jednotlivých zastaveniach spríjemňuje prechádzku rôznymi cvičeniami (nie je to len o rôznych povrchoch naboso).
Je nedeľa – v Rakúsku sú všetky obchody zavreté a reštaurácie nám prídu ako zbytočne drahé. Sme kúsok od Nemecka, skúšame šťastie tam. Na naše prekvapenie sú obchody v nedeľu zavreté aj tu a tak obedujeme v McDonalde. Okrem toho objavujeme ďalší barefoot chodníček v kúpeloch v Bad Wörishofen odkiaľ pochádza Kneipp (známy svojim Kneippovým šľapacím kúpeľom). Barefoot chodník je tu v krásne upravenom kúpeľnom parku a je dlhý asi 2km s kopec zastávkami. Fajn sa tu všetci poprechádzame (už aj Kolko začína robiť prvé kroky :)). Keďže je tá nedeľa, večeru dávame v BurgerKingu.
Krátko rozmýšľame, že kam ďalej ale rýchlo sa zhodujeme, že už pôjdeme domov. Už sa nám nechce hľadať ďalšie ubytovanie a pozerať ešte iné barefoot veci… už máme dosť presúvania sa… že byť vyše mesiaca na dovolenke nám už asi stačí :). Sadáme do auta a vyrážame na Slovensko. Naše nadšenie ešte nabúrava svietiaca kontrolka chyby motora, ktorá sa zjavuje na riadiacom paneli. A tak síce pomalšie (do kopca autíčko nevládze) ale dávame to nakoniec až do Bratislavy.
Celkovo najlepšia bola určite cyklo touringová časť. Ľudia nás úplne inak vnímali, keď nás videli na tom našom haluznom a plne naloženom bicykli s dvomi deťmi. Na druhú stranu sme vďaka autu stihli vidieť kopec zaujímavých miest a Evka nazbierala dosť informácií do svojej dizertačky. Naši chalani boli radi, že sa mali s kým hrať, kým sme boli s kamarátmi, no aj počas cestovania na bicykli si nadväzovali vzťahy a dobre to zvládali. Mať spriaznené duše na výlete bolo super nielen kvôli možnej organizačnej lenivosti ale aj spoločnému vareniu, večerným drinkom či rozhovorom. Z dobrého výletu si treba doniesť dobrý suvenír… a ako je u nás zvykom, ten náš k nám pribudne vo februári :). Rustyho teda čaká ďaľší upgrade v podobe vytvorenia nového miesta pre piateho člena našej family… :)
Viac fotiek aj s popiskami si môžete pozrieť v photo albume.