Stále čakáme v prístave bez sprchy a bez práčky na známeho, ktorý nám pomôže opraviť menšie poruchy na lodi (lepšie povedané, pomôže nám nájsť riešenia, keďže my nemáme problémy iba výzvy)… Už ani neviem po akom dlhom čase, ale zase je pekne :) plán dnešného dňa: centrum a bojová ľod.
Chystáme sa…mne to tak normálne trvá a Janči má nervy. Blížime sa k zastávke a z diaľky vidíme odchádzať autobus. Nám to nevadí, veď chodí každých 20 minút (vedomosť susedy z big brother katamaránu). Naše zistenie však je, že chodí raz za hodinu. Janči si pravdaže neodpustí poznámku, ako by sme všetko s prehľadom stihli nebyť môjho lemrenia sa, ale v takýto krásny deň, človeka nič nerozhádže. Na telefóne sa snažíme nájsť cestu do mesta a na tom malom displeji to vyzerá celkom blízko. A tak sa vyberáme pešo, vedľa cesty, po cyklistickom chodníčku ďalej. Nie všade je chodník a hlavne prechod, takže môj tlak občas stúpa do veľkých výšok.
Prvý autobus nás obieha kúsok od zastávky… všetky ostatné, keď sme niekde medzi. Po dvoch hodinách šlapania, sa nám už zdá úplne smiešne mínať peniaze na cestovné (nemáme žiadnu potuchu, koľko stojí jedna cesta)… lebo to už nemôže byť ďaleko! Môže a je!! Celkový čas našej cesty k rieke: 3 hodiny a 50 minút.
Sadáme na prvú lavičku na brehu a pozorujeme bojovú loď odparkovanú na druhej strane. Otvárame konzervu s fazuľami a uvoľňujeme si stuhnuté svaly. Ľoď už dneska nestíhame a tak sa apoň prechádzame po okolí. Veď čo môže byť krajšie, ako prechádzka po betóne po predchádzajúcich 4 hodinách šľapania :)
Wilmington má veľmi peknú starú časť. Prvé paralelné ulice s riekou sú prevažne obchodíky a bary, ale potom sú všade krásne budovy z minulého storočia, ktoré sú veľmi udržiavané. Ulice sú ako namaľované. Nielen vďaka farebnosti domov, ale aj vďaka prichádzajúcej jeseni (moja najdlhšia a najkrajšia jesen v živote :D).
Končím, nevládzem, protestujem! Chcem ísť domov a určite nie pešo… našťastie ani Janči. Hneď za rohom je zastávka, avšak podľa rozvrhu sme bus zmeškali o pár minút. Strašné! dávam si pauzu a chrúmem mrkvu (posledné zbalené jedlo na dnešný výlet). Pomaly sa začíname šmochtať ďalej. Janči sa asi po 20 metroch nostalgicky obzrie na miesto, ktoré nás skoro vytrhlo z nášho kráčajúceho dňa…a tu zrazu BUS!!! V momente sa rozbiehame a tesne pred dverami… autobusár s úplným kľudom odchádza.
Nie, takto by to vyzeralo doma…
Americká verzia je: V momente sa rozbiehame a tesne pred dverami… autobusár s úplným kľudom čaká, otvára dvere, pozdraví nás, ja mu mojou tarzan angličtinou vysvetľujem kam chceme ísť (tarzan angličtina je, keď mám výpadok a ani sama nerozumiem slovám, ktoré vychádzajú z mojich úst :D), potvrdzuje nám, že sme v správnom autobuse. Oznamuje, že cesta stojí pre dvoch 3 doláre, načo ja začnem hrabať v mojej peňaženke dolárovky a pri pokuse strčenia zožmolkovanej bankovky do stroja na lístky (zistenie, kam sa to strká nám určite zabralo dobrých 20 sekúnd) mi ju autobusár berie z ruky a vyhadzuje nás za zdržiavanie von…
Nie :) toto by bolo dojdenie trpezlivosti, dobrého slovenského autobusára… Späť do Ameriky: pri pokuse strčenia zožmolkovanej bankovky do stroja na lístky mi ju autobusár berie z ruky, pomáha mi ju vyrovnať (čo sa mne kvôli mrkve nedarí) a s úsmevom mi ju vracia späť. Lístky to nevypľulo žiadne, z čoho usudzujeme, že 1,50 je bežné cestovné bez prestupu. Počas cesty sa kocháme prispôsobenosťou autobusov pre bicykle a pre vozíčkarov. Jedného pána na vozíku máme v priamom prenose – bezpečnostné pásy, vyklápacia rampa :) Vodič sa uisťuje, či chceme pokračovať číslom 102. Zjavne meškáme na hlavnú stanicu a teda volá nášmu prípoju, aby nás počkal. Ukazuje nám, kam máme ísť a dáva nám prestupné lístky :).
Ďakujeme a dobiehame do nášho prípoju, kde vysvetľujeme vodičke, kam chceme ísť. My sme si však poplietli čísla 102 a 103 a teda náš autobus už odišiel. Vodička pohotovo volá nášmu vodičovi a vezie nás na zákrutu, kde na nás čaká autobus! Znovu máme možnosť pozorovať nástup a výstup vozíčkara (podobná vybavenosť slovenských autobusov by určite pomohla k začleneniu ľudí na vozíku do bežného života) a jednoduché nakladanie bicykla na nosič umiestnený na prednom nárazníku (cestovné ostáva rovnaké). Asi po hodine cesty sa dostávame na našu zastávku (na ktorú nás pravdaže šofér dopredu upozorňuje, aby sme ju náhodou nezmeškali). Nadšení rozprávame náš zážitok Joeovi, ktorý sa netvári veľmi prekvapene (akoby to tu bolo bežné).
Som uchvátená :) a smutná, keď si predstavím, že musím kvôli takémuto zážitku odcestovať za oceán.
Milí slovenskí šoféri, denne ovplyvňujete život toľkým cestujúcim! Úsmev, ochota a pomoc môžu príjemne naštartovať toľko pozitívnej energie, že máte moc spraviť tento svet krajším. Využite to a určite Vám to Vaši cestujúci oplatia :)
Na záver ma ešte napadá veľmi podarená pieseň: Ředitel autobusu