Slovenský výlet po Haiti

V zostave Mišo, Monika, Janči a Evit autom zo zdochýňajúcou baterkou na objavenie „najkrajšej“ Haitskej pláže

Na začiatok, kto je Monika a Mišo? Bratislavská univerzita svätej Alžbety má na Haiti dva projekty: jeden na severe (už sme ho spomenuli v článku o Mole Saint Nicolas) a jeden na juhu v Jacmeli. Monika a Mišo sú logisti práve v tejto základni. Monika sa už zúčastnila rozvojového projektu v Afrike a treba si odkrúca prax potrebnú k ukončeniu univerzity. Mišo – chalan so silným bratislavským prízvukom, ktorý je schopný dohodnúť sa s Haitčanmi slovenčinou, skončený manažér, doma pracujúci na vývoji nejakého malého lietadla. Na fotkách sú ľahko spoznateľní tým, že sú vždy čistí a v novom oblečení – my sme tie prasiatka opodiaľ :)

Skoro ráno sa stretávame na brehu s obrovskou porciou ovsenej kaše s ovocím. Vyrážame ešte pred siedmou a prvú zastávku robíme po dvoch hodinách na zrúcanine pri mori. K logistom sa pripája ujo, ktorý im vysvetľuje čo-to o okolí a čo-to o stavbe (Monika vie skvelo po francúzsky). Keďže my mu nerozumieme, motáme sa okolím sami – z pevnosti je relatívne zachované len prízemie s klenbovitými malými izbami, schodisko a časť múrov. Ďalšia zastávka je na miestnom trhu v malej dedinke, kde nám dáva teta z erárnych pohárikov kávu a buchtičku. Mliečko nás stojí 2x toľko, čo káva. Presladená ale super :) Pokúšame sa nájsť vodopád Mathurine, no blúdime a pritom sa vyvezieme na vrch obrovského pohoria (20 minút zabitých, no výhľady na nezaplatenie). Vodopád nachádzame hladní, usedení a zničení a tá stovka turistov nám vôbec nedvíha náladu. Nie je to tu zlé, no zaradiť to medzi najkrajšie miesta Haiti – ani nie. Proste asi 20m vodopád padajúci dole, kde vytvára jazierko, v ktorom sa dá kúpať (táto časť je fajn). Jeme, kúpeme, fotíme, pozorujeme domácich skákať asi z 10m, pokračujeme ďalej…

Cesta je dobrá až na krátky úsek, ktorý sa teraz prerába. V Port Salut platíme vstupné na pláž a keďže si chceme byť istí, že naozaj máme najlepšie možné miesto, prichádzame až na koniec jednosmerky a opúšťame komplex! Vrátiť sa musíme opäť cez rampu, no ďalšie peniaze našťastie neplatíme. A ako vyzerá údajne najkrajšia pláž na Haiti? Pekne… palmy ako z katalógu, biely piesok, kde-tu trávička (super miesto na stan), málo ľudí a asi 10minút od nás „centrum“ s nápojmi a jedlom. Logisti idú hneď do vody (my máme ešte stále predkúpané z troch mesiacov na lodi) a aj napriek ježkovi, ktorý sa zapichne Monike do nohy, tam vydržia asi 2 hodiny. My skúmame okolie a pokorujeme poslednú kyslú kapustu a zemiaky. Barbancourtom v ťapkovitej flaštičke sa lúčime zo slnkom a kým sa dostaneme pod spacáky, ešte padá ďalších 5 (pri družnej debate minimálne 4 z nich stiahli chalani). Logistom prenechávame stan a my skúšame bivakovať. V Jančiho stave je čerstý vzduch veľmi prospešný :). Asi po dvoch hodinách začína mrholiť, no to sa len viac zababušíme pod náš páperový spacák (keď je mokrý, nehreje). Po polhodine začína liať. Utekáme sa schovať do auta, kde dospíme zbytok noci.

Ráno sa ideme všetci prejsť, no logisti to po 20min. vzdávajú a idú sa kúpať. My zisťujeme, že trh dnes nefunguje, no aj napriek tomu nachádzame tetu s kávou (s gigantickými hrnčekmi, ale kávy je tam stále rovnako). Vraciame sa rezkejšie, lebo nám treba na WC a Jančiho začína bolieť hlava – hold opica. S poľutovaním však zisťujeme, že záchody sú zatvorené a tak nám neostáva nič iné ako ísť do mora. Voda je dlho plytká a na dne je kopec ježkov a ostré koralové rastliny. Kvôli zvírenému piesku však vôbec nevidno na dno a veľké vlny sa prelievajú cez nás. Janči si zapichne veľkého ježka do nohy a v spojení s opicou má z toho fakt zlú náladu. Asi po hodine bojovania, konečne úspešne plníme to, prečo sme sa šli kúpať. Naše hodnotenie tejto pláže je dosť nízke: pohľadná a to je tak všetko!

Balíme veci a zisťujeme, že nám v aute zdochla baterka. M&M sa idú spýtať do hotela na pomoc. Napájajú baterku na hotelovú nabíjačku, no nik z personálu nevie ako to funguje. Asi po hodine prichádza „mechanik“ s náhradnou baterkou a presúvame sa aj s autom do hotela. Tam Janči zisťuje, že sa naša baterka nenabíja a nastavuje to na správny program. Mechanik, o ktorého schopnostiach dosť pochybujeme, opravuje nik nevie čo a berie peniaze. Pohýňame sa asi o 2 hodiny, keď je baterka nabitá. Všetko vyzerá vpohode až do momentu, kým sa nezačne stmievať, my sme v strede ničoho a dávame si poslednú pauzu pred zákrutovitou jazdou v horách. Mišo otočí kľúčikom a nič… ani nezaskrčí.

Ani Haitčania radšej nechodia von po zotmení a my tu takto! Monika vystrkuje ruku a hneď prvé auto zastane. Mladý černoch v rifloch od DG na nás spustí dobrou angličtinou, že kde je problém … defekt, baterka, či? A my sme takí zaskočení, že najprv ani odpovedať nevieme. Otvára kapotu, nachádza problém, leje vodu na káble, oškrabe ich, dotiahne, zatvára, odchádza… 4,5min a všetko funguje super. Sadáme do auta ešte stále spracúvajúc, čo sa práve stalo a v rádiu nám hrá Krylov Andel. Veru, toto bol náš haitský anjel! Cesta je už bezproblémová a Michal nás bezpečne dováža až pred brány medicínskeho centra v Jacmeli. Tam nás vítajú ich dva hyperaktívne psy, ktoré sa radi hádžu pod autá. Sú pekne vypasené, keďže im dal záhradník dvojtýždňovú porciu granúl počas štyroch dní, čo boli logisti preč. Večer zvládame už len pivo na dobrú noc a ideme spať.

Ďalší denň pozeráme nemocnicu a v jednej vyšetrovni nachádzame váhu. Takže, naše trojmesačné ničnerobenie a jedenie ryže a fazúľ na lodi nás stálo 5kg dole od odchodu z USA :). Sadáme do auta aj s ich správcom objektu Maxom a vyrážame na Basin blu (modrý vodopád). Cesta je ako zvyčajne na Haiti – do kopca a to fakt riadneho. Na parkovisku zisťujeme, že musíme mať sprievodcu kvôli lanám, no uvidíme. Šlapeme asi 10minút, keď sa dostávame k prvému jazierku a lano – avšak naviazané na skale, nie od sprievodcu! Ukazuje, kade sa dostaneme k vodopádu a kde si môžeme nechať veci. Totiž, aby človek videl vodopád, musí prebrodiť na skalu. My z nej pravdaže skáčeme a pokračujeme bližšie až k padajúcej vode, štveráme sa na skaly a skáčeme. A síce voda nie je v tomto ročnom období kryštáľovo modrá, ale hnedá, aj tak to určite stojí za to.

Cestou späť do nemocnice sa zastavujeme v meste na trhu – úplný humbuk. Kopec stánkou, neuveriteľne veľa tovaru a odpadu a ešte viac ľudí. Trh je umiestnený v uličkách starého mesta, čo mu určite pridáva na zaujímavosti. Logisti idú domov a my ostávame blúdiť uličkami, kde kupujeme ešte pár vecí pre Kubáncov (mydlo, zošity, perá). Jacmel je pekné mesto, ktoré nebolo zasiahnuté zemetrasením. Budovy sú síce ošarpané, ale určite s bohatou históriou. Ako zvyčajne sú všade odpadky, no to nanešťastie patrí k mentalite Haitčanov.

Ešte pred západom slnka nás slováci vyzdvihujú aj s ich doktorkou Ľudkou, ktorá sa práve vrátila z výletu v USA. Sadáme do auta a odvážame sa do zátoky, kde je po skalách rozvešaných množstvo obrazov. Logisti a doktorka idú do vody, my si zariaďujeme naše budúce bývanie – kupujeme doň umenie :). Náš favorit je jasný, no to, ako nového „drobčeka“ dostaneme domov, ešte nie je jasné nikomu. S Jančim sa zhodujeme, že Radovi sa do taške ešte určite niečo mestí (za čo mu nesmierne ďakujeme!). Vychutnávame si posledné lúče zapadajúceho slnka za obzorom, pokecáme s „lokálnym“ Dánom a hor sa do nemocnice na pripravenú večeru. Tá je úplne excelentná. Kopec mäsa, ryža, platany. Popritom svorne debatujeme o našich cestovateľských zážitkoch s Ľudkou. Kto je to? Milá, ukecaná, čekoslovenská (pochádza z Prahy, žije na Orave) cestovateľka, ktorá je už na dôchodku a svojej doktorskej profesii sa ešte stále venuje na takýchto zahraničných projektoch. V lete veľa bicykluje a cestuje po Európe.

Ráno nám budík zvoní nepríjemne skoro, keďže chceme byť doma už okolo deviatej. Lúčime sa s našimi československými kamošmi, robíme posledné fotky a svorne s ďalšími 16 ľudmi a šoférom sa vo VANe pre 8 ľudí vezieme cez kopce so strmými zrázmi do Dufortu. Tam dávame kávu a žemličku s pikantným arašidovým maslom (mamba), chytáme prázdny tap-tap a prichádzame k Richardovi. Dúfala som, že sa nám dnes podarí ísť pozorovať veľryby, ktoré sú opodiaľ a tak Joe nechce ísť s Dove na more (aj keď mi to predtým sľúbil!).

Zbalenie našich pobalených vecí nám trvá ďalšie 3 hodiny. Robím poslednú večeru – rizoto – ktoré má však úspech iba u Jančiho. Joeovi ako zvyčajne nechutia naše lodné výtvory a Richard slušne poďakuje, ale s jedením to nepreháňa. Trošku popijeme a ideme spať. No tentokát už nie na Dove, ale do domu. Neviem, či máme v posteli plošticu, alebo to boli fakt komáre, ale ráno vyzerám ako keby som mala kiahne. Toto bola určite najintenzívnejšia darcovská noc akú som mala na Haiti.

Už pred ôsmou ráno sa všetci štyria plus Richardova spločnosť motáme s autom v Port-au-prince aby sme boli načas na letisku. Posledné spomienky na túto preľudnenú a špinavú džunglu, lúčenie s našim milým hostiteľom Richardom a samozrejme našim kapitánom Joeom. Fotka na pamiatku a hor sa v ústrety novým zážitkom na Kubu!

Letisko je nové. Odmietame tetu, ktorá chce aby sme jej zobrali nejaké tašky (zdá sa jej, že máme málo batožiny). Neskôr nás to aj trošku mrzí lebo zisťujeme, že naše tašky naozaj vážia len 20kg a limit je 30. Cez kontrolu prechádzame s flašou vody, sadáme si hneď vedľa vrtule a naši spolucestujúci volajú a sms-kujú počas celého letu. Našťastie tento fakt nemá žiaden vplyv na prístroje lietadla a bezpečne pristávame na dráhe, kde nás víta velikánsky nápis SANTIAGO DE C BA.

> FOTKY <