Santiago de C BA

Kopec chlóru, čisté ulice, starodávne autá, nechapájúci domáci a množstvo amígov.

Zamysleli ste sa niekedy, koľko toho môže o krajine prezradiť letisko a teda prvé minúty strávené na ňom? Verte-neverte, mnoho! Nás Kuba víta obrovským nápisom SANTIAGO DE C BA, chlórom na ruky a byrokraciou vo forme nútenej poistky (kým všetci ostatní platia, my ich presvedčujeme, že naša unionka je postačujúca). Nasleduje moja spoveď u tety colníčky a ďalšia vonku u policajtky (asi je na čase sa začať o seba starať :-D), taktiež slušnosť všetkých zamestnancov, čistota okolia, hra muzikantom pred vstupom a kopec „amígov“ z taxíkmi. Týchto pár indícii naozaj hovorí o tom, aké to na Kube je.

Sadáme do starej Lady a do polhodiny zastavujeme pred modrou casou particular, ktorú nám poradili Fíni.

Casa particular (modrý symbol pri vstupe) – je najlepší a hlavne najlacneší spôsob ubytovania v mestách. Domáci prenajímajú jednu-dve zo svojich izieb turistom za cca 15-25CUC za izbu na noc (1CUC – peso convertible = 1USD). A za nemalé peniaze vám ochotne spravia tak veľa jedla, ktoré by ste nedojedli ani po týždňovej hladovke (raňajky 3-5 CUC a večera 5-8CUC za osobu). Taktiež radi poradia a pomôžu ak sa dá. No myslieť si, že vďaka spaniu v case sa človek stretne s ozajstnými Kubáncami, by bolo nesprávne. Ľudia, ktorí si môžu dovoliť CP (mesačná licencia 150CUC/izba) sú vpodstate bohatí Kubánci sťažujúci sa na zlé podmienky a chudobu. Avšak aj tak odporúčame viac ako hotely, kde kontakt s ozajstným svetom je nereálny.

Na dome sú dosť prekvapený z nášho príchodu, keďže sme sa dopredu neozvali, no po krátkom rozhovore dostávame peknú izbu s kúpeľňou na najbližšie dve noci (jedna dvojitá plus jednoitá postel sú do 10 minút okupované našimi vecami). Majiteľov syn rozpráva po anglicky a tak mu povieme, že chceme kúpiť bicykle a prejsť zo Santiaga do Havany. Ochotne sa ponúkne, že má kamaráta a že nám pomôže s kúpou :). Táto informácia nás veľmi poteší, lebo teraz môžme bez starostí objavovať krásy mesta.

Ulice, domy, autá – všetko je iné… Naozaj to vyzerá akoby tu zastal čas. Domy sú síce ošarpané, no svojim spôsobom upravené a zo špecifickým čarom, a na zemi nie je ani jeden papier či odpadok. Ľudí je málo a áut ešte menej (áno, áno po Port-au-Prince by sa nám aj Bratislava v zápche a s pouličnými protestami zdala ako kľudné mesto, no tu fakt nik nie je). Ľudia sú milí a veľmi priateľský, no mnoho z nich chce niečo predať. Námestie v Santiagu je priestranné a na jednej strane mu dominuje obrovská katedrála. Architektúra mesta sa nesie v koloniálnom Španielskom štýle – vyzdobené fasády, klenby a vysoké poschodia. Do toho všetkého mnoho vyleštených muzeálnych áut z 50tych rokov v dobrom stave… proste lahôdka pre oko. Až sa nám nechce veriť, že tri mesiace dozadu tu vyčínal hurikán a narobil nejaké škody. Ideme do obchodu, kde nám teta pri vstupe nastrieka chlórovú vodu na ruky (?). Kupujeme rum za super cenu (8CUC za liter), na ulici fakt lacnú zmrzlinu a blbu (chutí ako znie – limetková šťava s cukrom v tvare hnedého šúlku, nič moc. Tesne pri dome kupujeme kávu za 1peso (1CUC = 25pesos), čo je najlacnejšia kúpa celého našeho cestovania.

Doma nás už čaká novučičký cestný bicykel za 350CUC, z čoho usúdime, že nás domáci asi veľmi nepochopil. Po večeri ako pre vyhladovaného obra a pri flaši Havana Club rumu asi dve hodiny debatujeme španielsko-anglicky o kube a o bicykloch, ktoré chceme – staré, lacné, dobré… Náš „amígo“ sa ospravedlňuje, že nepochopil a zajtra o 12tej majú prísť na skusy ďalšie lepšie kúsky.

Keďže som dnes bola s mojou sukňou po kolená a tričkom na ramienka najzahalenejšou osobou na ulici a Janči ako podivín zo svojimi kockovanými nohavicami a košelou, ráno nahadzujeme kubánsky outfit. To znamená: normálne šortky a obtiahnuté tričko pre oboch – vyzeráme divne a aj tak stále každý vie, že sme turisti (a ešte je v tom aj strašne teplo). Odbíjame všetkých amígos, ktorí nás už dobre poznajú a snažia sa nám niečo predať a píšeme články na námestí a tak to máme aj so skvelou muzikou a salsou. Slnko, žobrajúci a predávajúci ľudia a hlavne blížiace sa poludnie nás vyženie späť s nádejou, že sme boli pochopení a budú nás tam čakať naše dva tátoše. Čakajú, ale dva horské bicykle za 200CUC kus. Nechápem ako môžu byť ľudia takí nechápaví a hnevám sa sama na seba, že sme sa zase na niekoho spoľahli, ked skúsenosti vravia, že to nikdy nefunguje!

Ideme do ulíc, no tentokát za účelom kúpiť bicykel. Naša taktika – Janči zdiaľky zhodnotí a ak dá povel, ja sa rozbehnem a zastavujem. Prvý bicykel stopujeme asi po 20 minútach a začíname zjednávať cenu (len tak pre zaujímavosť, naša španielčina je niekde na úrovni „ja tarzan“ a pletieme si číslovky, slová a o nejakých pádoch či časoch sa nám ani nesníva). Je trošku menší a v kadejakom stave, ale viezol dvoch dospelých chlapov, čo mu pridáva na hodnotení. Dávame ponuky – 50CUC (to je podľa nás dosť veľa). Na to na nás ujo vypúli oči, či si robíme srandu a že máme zabudnúť. Sme trošku v pomykove, keďže nové bicykle v obchode sa pohybujú okolo 150CUC a tento je starý, rozheganý a s mnohými nedostatkami… Po asi dvoch minútach nám dochádza – nepovedali sme 50 ale 5. Uznávame ujovu reakciu :-D. Nakoniec sa ale rozhodujeme, že nie, a že keď to ide tak jednoducho, čoskoro musíme mať lepší a za dobrú cenu. Dnes sa nám už nedarí dostať ani k vyjednávaniu… nevadí, zajtra je tiež deň.

Unavení z chodenia hore-dole bočnými uličkami a hľadania kubánskych cyklistov sa vraciame domov. Cestou sa zastavujeme na výstave fotografií zachytených po hurikáne Sandy. Strašné a úžasné – to sú naše zmiešané pocity. Budova, v ktorej práve stojíme, nemala strechu a väčšina konštrukcie bolo zničenej, na námestí neostala ani jedna palma, množstvo domov doslova vymylo a obtrhalo, ulice plné odpadkov a znečistenie zdrojov vody, ktoré viedlo k cholere. A čo je teraz – 3 mesiace potom? Všetko je čisté, opravené a donca aj zeleň na námestí vyzerá akoby tam rástla odjakživa. Z vodovodu síce tečie voda ako z bazéna a pri každom vstupe do obchodu či reštaurácie si treba umyť ruky chlórovou vodou, no cholera je fuč. Kubánci, klobúk dole! Keby mali aspoň polovicu z vašej nátury Haitčania, ich krajina by vyzerala stokrát krajšie.

Na dome nás už čaká ďalší kandidát o našu priazeň, no raz a opäť horský moderný bike. Ja ho ani neskúšam a už mám fakt dosť takejto „pomoci“ (dúfam, že náš „amígo“ neočakáva za túto jeho zbytočnú snahu nejaké sprepitné). Otec rodiny nám na starom písacom stroji nakplepe adresy kás v ďalších častiach krajiny a urobí nám plán cesty. Ani sa úž nerozčulujem nad ďalším nepochopením, lebo by to bolo zbytočné… dva dni mu vysvetľujeme, že sa chceme hlavne bicyklovať a nebyť veľa v preľudnených oblastiach, a on nás teleportuje v svojom pláne medzi veľkými mestami a v nich naplánuje niekoľko dní. No nič, on to myslí dobre a vlastne my sme tí podivíni, čo chcú staré bicykle a spávať v stane.

Vyrážame ešte raz do ulíc, no tentokrát za účelom nájsť ozajstnú salsovú diskotéku so skvelou muzikou a plnú spotených tancujúcich Kubáncov (priznávama že moje predstavy sú založené na Hriešnom tanci 2). Dostávame dva tipy – jedno je tuc-tuc diskotéka, kde sa ani nezdržíme a pri ceste do druhej sa k nám pridáva amígo, ktorý na malú chvíľku vyzerá, že sa s nami rozpráva nezištne. Odvedie nás do Casa de la Trova (dom s tradičnou muzikou), kde po zaplatení vstupného 5CUC za osobu zisťujeme, že podnik je síce plný, no zloženie pozostáva z postarších turistov pohupujúcich sa na stoličkách a popíjajúcich svoje predražené drinky. Pár hostí tancuje s roztancovávačmi. Dopíjame pivo a ideme hľadať bar z hriešneho tanca. Asi hodinu snoríme po okolí, ale nikde nič – SOBOTA VEČER, haló, kde ste?! Cestou sa ešte raz zastavujeme v Trove, kde sa to už dosť preriedilo a dokonca tam už stretávame amíga, ktorý sa tvári, že nás hľadal. Zatancujem si s ním jednu salsu, keďže sa tvári aký je skvelý tanečník. Je trošku prekvapený, že sa nešmochcem len okolo neho, ale aj tancujem a po desiatom zopakovaní tej istej zostavy si ideme sadnúť (braček, ďakujem za tréning – ide ti to určite lepšie ako jemu :)). Presúvame sa na námestie, kde nám predstavuje svojich kamošov a ponúka nám rum s kolou. Vysvetľuje, že kubánci do podnikov nechodia, lebo je to drahé a popíjajú len tak na námestí. Ak je niekde párty, je to väčšinou u niekoho doma, alebo karneval na ulici cez deň. Na záver si od Jančiho vypýta príspevok na rum, čo ho úplne vytočí a odchádzame domov. Principiálne nám nevadí spolupodieľať sa na nákladaoch, ale celý večer rozprávať ako tu každý chce od turistov peniaze a že on je iný a potom to zaklincovať takto… fakt sme si chvíľku mysleli, že sme stretli výnimku.

Ráno sa balíme a vyrážame na dôležitú misiu – kúpiť dva dobré staré bicykle. Chodíme, hľadáme, pýtame sa, začíname byť populárny a o jedenástej máme prvý krásny bicykel, ktorý dostáva svojho bračeka do tretej hodiny (viac podrobností o kúve v článku Lietajúce holuby na Kube).

Niečo pred šiestou sa vraciame po veci a presúvame sa do ďalšej kasy už s naloženými tátošmi. Tam si od nás domáci vypýta o 5CUCov viac oproti dohodnutej cene, no ako bonus dostávam masť na môj začínajúci sa zápal na nohe (rozškriabaný štípanec, do ktorého sa asi dostal nejaký bordel) a skvelú večeru, tak mu to odpúšťame. Je to doktor, tak ma aj zdiagnostikuje a dá mi dezinfekciu. Janči medzičasom montuje zvončeky, nosiče, opravuje stojan a ja oblepujem rámy krikľavými páskami. Natieram sedadlá, nahadzujeme batohy, privezujeme vlajku a sme pripravení na cestu.

18.2. 6:00 – zvoní budík a my ho nezaklapneme a nespíme ďalej, no naopak vstávame, z radosťou hltáme raňajky a sadáme na naše nové nerozsedené a super nepohodlné sedanky :). Maj sa Santiago! Kuba, ideme…

> FOTKY <