Rovina centrálnej Kuby s poliami cukrovej trstiny, malými dedinkami a mestečkami, veľmi milými ľuďmi a nápismi oslavujúcimi revolúciu
Skoro ráno balíme stan, opravujeme defekt (?) a lúčime sa s našou novou rodinou. Netrvá ani 15minút od začiatku šlapania, keď pred nami zastaví kamión, z ktorého vystúpia dvaja vysmiati chlapi. Vyťahujú flašku a ponúkajú Jančimu glga (ja som stále na antibiotikách). Po chvíľke nechápavosti nám dochádza, že sú to zamestnanci motorestu, kde sme sa spoznali s Rogeliom. Trochu pokecáme a poprajú nám šťastnú cestu.
Mám zvláštny pocit z môjho zadného kolesa – niečo medzi vajcom a mäkkou gumou … BUUUM! Práve mi pod zadkom explodovala pneumatika! Vzhľadom na netradičnosť situácie a velikánskej diere v duši aj plášti nám neostáva iné ako sa smiať. Odtlačíme bicykel na najbližšiu zastávku, kde nám lokál pomáha zastaviť nákladné auto prerobené na autobus a vezieme sa do najbližšieho mesta. Pončiar opravuje čo sa dá, no do 5minút mám ďalší defekt. Vytáčajú nás všetci amígovia, ktorí majú mať novú pneumatiku a samozrejme nič nemajú. Po ceste späť nachádzame v obchode náhradné diely, ktoré nám následne pončiar namontuje (pri fúkaní mu ale vybuchuje naša nová duša).
Po 65km prichádzame k priehrade, kde chceme pôvodne stanovať, ale vedúci nám ponúka celú chatku za 15CUC. Janči sa okúpe (ja nechcem zbytočne namáčať svoju zapálenú nohu v neznámych vodách … áno, áno, kúpanie v rieke u Rogelia – pozabudla som sa:)), zložíme veci, navečeriame sa v miestnom bistre a presunieme sa do nášho dnešného útočiska. Malé, trošku špinavé ale za tú cenu vpohode. V kúpeľni máme za záchodom žabu, čo vie liezť po stene a tak je akákoľvek potreba vykonaná veľmi rýchlo (pocit, že v týchto chvíľkach mi po zadku začne liezť ropucha, je na nezaplatenie). Po maturite ako spustíme „sprchu“ (kombinačkami) začne z diery v stene vytekať voda – našťastie silným prúdom. Ráno vstávame ešte pred svitaním a Janči vonku nenápadne varí vodu na čaj. V našom ponímaní to znamená použitie benzínového variču, ktorý na začiatku bafká oheň do výšky pol metra a neskôr hučí na celé okolie :). Ešte pred siedmou prichádza vedúci, že čo tam tak dlho robíme a že musíme odísť (spočiatku sme mali pocit, že sme tu oficiálne, no teraz to vyzerá tak, že si pánko privirobil).
Ďalšie dni ubiehajú pohodovo. Krajina je stále plochá s obrovskými poliami cukrovej trstiny, trávnatými pláňami s množstvom dobytka a občasnými stromami, ktoré ponúkajú aspoň trošku tieňa v tomto teplom podnebí. Dedinky či malé mestá nám ponúkajú pauzy na čerstvý džús za 5centov, žemlu so šunkou za 10 či doplnenie vody. Domy a aj ich okolie sú pekne upravené a mnoho z nich má na sebe revolučné nápisy. Vyzerá to tak, že najväčšiu popularitu má „Socialismo o muerte!“ (socializmus alebo smrť), ktorého výskyt je naozaj častý. Okrem množstva skvelých kubáncov, s ktorými sa rozprávame počas dňa, alebo tých, ktorí nás prichýlia na noc k sebe, stretávame ďalších dvoch cyklistov. Jednou je Nadja z Nemecka – super baba, ktorá ide opačným smerom a tak jej chudinke fúka skoro celú dobu oproti a Simon z Anglicka, ktorý je síce omnoho rýchlejši ako my, no aj tak ho dvakrát obiehame.
Prechádzame Camagueyom s divne usporiadanými uličkami na zmätenie nepriateľa (fakt haluz), Floridou s verejnými strojmi na cvičenie, rekreačným centrom pre kubáncom v Mayago, Jatibonicom, kde nás skoro trafí baseballová loptička, keď prechádzame okolo štadiónu a Santi Spiritusom, kde navštevujeme skvelé múzeum o expedícii na tradičnom indiánskom kanoe.
Odtiaľ sa už cesta začína meniť a dvíhajú sa pred nami krásne kopce … balzam pre oči, no na našich jednoprevodových holúbkoch to znamená množstvo tlačenia a námahy. Vedľa veľkej priehrady v horách sa pýtame na možnosť stanovania a Reinald a Albertina nás vítajú s otvorenou náručou. Majú obrovský pozemok (ževraj ďalej ako naše oko dovidí) s malým dreveným domčekom a množstvom domácich zvierat. Najmilšími sú určite 5-dňová kravička a asi týždňové prasiatka. Nás hostiteľ ide ešte pred zotmením nadojiť mlieko so svojou skvelou jednonohovou stoličkou, ktorú má pripevnenú na nohaviciach a tak trochu to vyzerá akoby mu trčal kolík zo zadku :). Mne treba ísť na záchod a domáca ma zavedie k plotu poniže domu. Neviem či nie som schopná vykonať môj prvotný plán kvôli neexistujúcej vizuálnej bariére medzi mnou a okolím (30cm trs trávy nepovažujem za dostatočné súkromie), alebo kvôli nedočkavým sliepkam čakajúcim, čo zo mňa vypadne, alebo mi len príde hlúpe vypotrebovať sa na záhrade tejto milej rodiny. Každopádne nedostatok miesta v mojom bruchu ovplyvní množstvo zjedenej večere, z čoho naši hostitelia usúdia, že som tehotná a preto mi nechutí (ak je to tak, pôrod nastane za prvým vhodným stromom keď odtiaľto zajtra odídeme a asi to bude mulat :D). Večer dávame sprchu (vedro s vodou) a šoková terapia nastáva, keď ma začne žabka škrabkať po chodidle. Staviame stan v kopci, keďže veľa roviny sa tu nenanádza a dúfame, že netrafíme žiadne kravské lajno. Rozprávame sa až do neskorej noci, píšeme adresu a sľubujeme, že ak sa raz vrátime, určite sa zastavíme.
Nasledujúce ráno na nás čaká pohorie s krásnymi výhľadmi a do Trinidadu prichádzame ešte dopoludnia. Hneď na začiatku nás odchytí amígo, ktorý nám ponúka ubytovanie, no keďže si o Jančiho oprie cigaretu a opáli mu ruku, pokračujeme radšej ďalej. Do pol hodiny máme casu particular priamo v meste za 15CUC aj s bazénom (vďaka vysokému počtu dotupného ubytovania je jeho cena v tejto známej turistickej destinácii veľmi nízka). Historické centrum je pekné. Domy sú viacmenej opravené a udržiavané a koloniálny štýl je všade kam oko dohliadne. V meste je množstvo galérii. Aj keď sú vo väčšine z nich rovnaké obrazy, dá sa nájsť pár kvalitných kúskov. V tejto časti nás to prestáva baviť asi do dvoch hodín a tak sa vyberáme do odľahlejších uličiek s ošarpanými fasádami no lacným jedlom a milými kubáncami. Večer nás domáca posiela do reštaurácie, keďže nemáme sľúbenú večeru na dome. Budíme sa do upršaného dňa a teda je jasné, že z plánovanej jazdy na koni nič nebude. Krochníme na posteli, plánujeme ďalšiu cestu, ideme na prechádzku do vyľudnených ulíc a len tak oddychujeme s fľašou rumu (už nemám antibiotiká :)).
Okolo siedmej nakladáme batohy na bicykle a … zisťujeme, že Janči má defekt :D. V tomto nie najlepšom duchu sa to vpodstate ťahá celý deň. Žobrajúce deti na ceste, nepríjemní a neochotní ľudia, žiaden občerstvovací stánok a vietor oproti. Večer sa pýtame na nocľah asi 20km pred Cienfuegom (perla Karibiku) a Alvaro nás pozve k sebe na záhradu. V dome žije so svojou milou manželkou a jej deťmi (na Kube sme nestretli ešte ani jednu rodinu, ktorá by bola iba spolu celý život… nuž v tomto sa tu inšpirovať určite nebudeme). Ponúkajú nám mamej – zvonku tvrdé a tmavé, vnútri krémové, ružovkasté s jemnou chuťou jahôd. Večer počujeme z domu kopec kriku a smiechu. To sa všetci štyria hrajú uterákové vojny a občas to naozaj švihne. Potom vyberú na stôl domino a konečne sa cítime, že sme časťou kultúry (táto hra je veľmi populárna a hrá ju asi každý a všade). Neskôr vyberáme karty a učíme ich náš lodný „Oh Shit!“. Po pár partičkách a ďalšej hre, ktorú nás učia oni, sa fotíme a rozprávame až do noci. Toto je prvá rodina, čo sme stretli počas cesty, ktorá chce naozaj emigrovať – a to hneď ako to bude možné. Hoci nám sa tu zatiaľ páči, uvedomujeme si nespravodlivosť, že ľudia nemajú možnosť cestovať a slobodne odísť. Letenky sú pre nich nepredstaviteľne drahé a na každé opustenie krajiny potrebujú pozývací list, ktorý najprv prejde „hodnotením“ na úradoch. Aj napriek tomu, skoro všetci kubánci, čo sme zatiaľ stretli, boli spokojní so svojim životom.