Ako sme poodychovali na záhrade pod sopkou Masaya a v hosteli pod sopkou Concepcion
Cesta z pláže je pekná, dlhá a bez premávky a aj to je dôvod prečo to celé bicyklujeme – nie je koho zastaviť. Spíme v Leone, ktorý je jednou z hlavných atrakcii návštevy tejto krajiny a my navštevujeme iba požiarnikov a blízku benzínku (takto to dopadne, keď si človek dopredu „naštuduje“ čo treba na danom mieste vidieť :D).
Do Masaya chytáme príjemný stop, no aby nám náhodou ľúto nebolo, že sme málo športovali, posledných 10km do kopca si odmakáme sami. Dedinka Catarina nás víta stánkami s gýčovými doplnkami do záhrady, sadeničkami a hneď za ňou preberajú biznis drevári, ktorí sú tu premnožení ako huby po daždi.
Asi po 2 hodinách objavujeme naše dnešné útočisko a teda fincu – záhradu, ktorú sme si našli cez warmshowers (niečo ako couchsurfing pre cyklistov). Tam nás privíta Julio, ktorý sa tu o všetko stará. Hneď nás berie na prehliadku a tak sa dozvedáme, že banánovníky majú po 3 mesiacoch plody, čerstvé nepražené kakao sa len žužle a nechrúme a že paradajky tu majú dvakrát do roka.
Prepadáva nás hlad a tak sa vyberáme nájsť najlepšiu ponuku v okolí. Vyhráva milá teta od susedov s quesillami (tortille plnené syrom a cibuľou s kopou kyslej smotany navrchu), s ktorou sa snažíme aj trochu porozprávať. Janči má blbé otázky, že kedy je tu chladnejšie a tak ho predavačka, ktorá má za sebou asi iba základnú školu, že „logicky v období dažďa, keď je menej slnka“ … a tak dostal titulovaný cyklista nálož od sedliackeho rozumu.
Začina liať a tak z plánovaného stanovania upadá a my rozkladáme karimatky vnútri v malom domčeku. Všetko je super až na otravných mravcov, ktorí sú všade a štípu, osprostených chrústov, ktorí v plnej rýchlosti nabúravajú do všetkého, čo majú v ceste (najčastejšie však do mojich vlasov, z ktorých sa potom nevedia vymotať), myši, čo nám behá po izbe, netopierovi krúžiacemu nad našimi hlavami a množstvu švábov, ktoré okupujú vnútro latríny (vďaka nim sa úloha vyprázdnenia stáva nemožná). Okrem všetkého je tu zima a Janči ma na prosbu o zohriatie odfajčieva, že si mám spraviť 40 drepov a 20 klikov. A tak mám, čo som chcela – svadobnú cestu inak :D. S heslom „čo ťa nezabije, to ťa posilní“ zaspávam a verím, že sa ráno prebudím ako Bear Grylls.
Je ráno… a okolie je zaliate prvými lúčmi slnka, obyvatelia latríny dávno spia a mne sa to tu zdá celkom romantické. Deň preperieme, presedíme a prerozprávame na terase (občas treba byť aj lenivý). Ďalšie doobedie stretávame Douga (nášho hostiteľa), ktorý nám ponúka, aby sme ostali ako dlho chceme :). Poobede ideme na „malý“ výletík k lagúne Apoyo, z ktorého sa stáva 40km s pekelnými klesaniami a stúpaniami. Voda je skvelá a tak si trochu ovlažíme telo. Zakecávame sa s dvoma dobrovoľníčkami z Nemecka, ktoré majú dobrú pripomienku k čistote krajiny – prírodné obaly (listy, kokosové orechy) vystriedali plastové, no nikto nevysvetlil lokálnym ľuďom, že dĺžka rozpadu je neporovnateľne dlhšia. S malými prípravami je noc celkom v pohode – vyprášenie spacákov od mravcov, vypotrebovanie sa ešte za svetla, šatka na vlasoch a šiltovka cez tvár :).
Po výdatnom spánku sme pripravení na zdolanie „blízkej“ sopky. Na prvých 30km viackrát poblúdime no nakoniec nás domáci posielajú prašnou cestičkou ževraj ku kráteru. Polovica opýtaných tvrdí, že je to len výhľad, druhá, že sa dostaneme až hore – no uvidíme. Končíme na vedľajšom kopci odkiaľ môžme obdivovať vzdialenú sopku a zvlnenú okolitú krajinu. Ešte chvíľku sa snažíme poľnými chodníčkami nájsť správnu cestu, no beznádejne. Hoci sa vraciame späť na asfaltku, tento dvojhodinový offroad bol zatiaľ najkrajšou jazdou v prírode počas celého cestovania.
Cesta klesá a my sa kocháme panoramatickými výhľadmi na všetky strany – okolie Masaya je naozaj pekné. Kupujeme ananásový džús, ktorý však pred pitím treba rozrobiť s vodou a cukrom.
K bráne národného parku prichádzame až okolo štvrtej a tak nám ostáva iba hodinka na vyšľapanie 5km kopca s miestami, kde na najľahšom prevode musíme cik-cak-ovať. Navrchu zožíname potlesk návštevníkov a keďže prichádzam trošku skôr ako Janči, ten si vypočuje uznanie typu „si dobrý, ale ona bola aj tak prvá“ :). Z kráteru stúpa množstvo dymu a jeho hĺbka a veľkosť nás úplne ohromia – to je prvýkrát, čo vidíme ozajstnú a aktívnu dieru do zeme. Na kríž na samom vrchu ísť nemôžeme kvôli možnej erupcii a tak si to vo veľkej rýchlosti ženieme späť dole. Máme pred sebou cez 30km, z toho 10 do kopca a hodinu a pol svetla, moje sfukujúce koleso, Jančiho vajce kvôli zlomenému špicu a približujúce sa búrkové mraky – no uvidíme, či nás z toho naši anjeli strážni vysekajú aj tentokrát!
Pod striešku finky prichádzame skoro za úplnej tmy a s prvými kvapkami búrky, ktorej blesky ožiarujú celú oblohu. Sme zničení… úplne – a že oddych! :D Zaklincováva to náš kúpený džús, čo je vlastne ananásový burčiak, ktorý ani po pol kile cukru a dvom litrom vody nie je pitný.
Ráno opravíme bicykle, naložíme batohy, poďakujeme a s „kopou“ energie po troch dňoch aktívneho odpočinku vyrážame v ústrety ostrova Ometepe v najväčšom jazere v Nicarague. Cesta trvá dva dni a tak nocujeme v Rivas u požiarnikov, kde si prejdeme výsluchom od starého kapitána, ktorému 90% slov nerozumieme :). Stretávame aj cyklistu Johna z USA, ktorý cestuje len s malým batôžkom (nemáme my nejak veľa vecí?!)
Lodička nás dovezie na hlavný ostrov do mestečka Myogalpa, kde sa po obehaní všetkých hotelov konečne rozhodujeme pre jeden a tak to Janči môže zapikovať priamo do postele (teda viac sa nachádza na záchode). S horúčkou a prehánkami mu teta v lekárni naordinuje antibiotiká (žiaden predpis, žiadna doktorka) a tak hoci je už na tretí deň lepšie, Nicaragujský Flor de Caňa ostáva nedotknutý najbližšie 4 dni… na druhú stranu, konečne naozaj oddychujeme.
Počas malého výletíku okolo veľkého ostrova máme skvelé výhľady na sopku Concepcion, no vďaka našim živým spomienkam na posledný výstup vôbec nezvažujeme jej zdolanie, kúpeme sa v potoku, navštevujeme park, kde stretávame Mayu (susedka z Guatemaly) a vidíme opice, ktoré skoro oštia a oserú Jančiho :D, kúpeme sa v jazere a následne zisťujem, že ten piesok, čo mám všade po tele, nie je sopečný štrk, ale malé chrobáky, čo lezú (!) a cestou naspäť skúšame nakatamal (lokálna špecialita podávaná len cez víkendy podobná Guatemalskému tamalu).
Na hosteli objavujeme dva dobré bicykle z čoho vyplýva, že sú niekde ďalší dvaja cestovatelia – baby Švajčiarky idú z Cancunu do Kostariky a cestou robili finančnú zbierku na podporu detí v Jiquilillo (presne v tej dedine, kde sme navštívili Dennisa). Do noci kecáme aj s ďalšími susedmi a po tom množstve piva, čo padlo za obeť si fakt dávame načas s balením. Ideme až poobednou ferry, ktorá je dvakrát drahšia než menšia loďka (tá však dnes nechodí) a spíme zase u požiarnikov v Rivas.
Posledný deň bicyklovania ku hranici vidíme kopec veterných generátorov a množstvo zakvitnutých stromov. Ešte asi 5 kontrol s prezeraním pasov a … hurá Kostarika!