Prvá injekcia, silvestrovská zábava, upršané dni, krádež a posledné hodiny v raji.
Nestíhame ani vyhladnúť, keď už svorne sadáme 25.12. k stolu plnému včerajších dobrôt. Okrem uboleného Alexa, ktorého chytila artritída a teraz potrebuje injekciu, je zbytok obyvateľstva spokojný a šťastný.
Boris dáva rýchly okruh mestskými lekárňami a vracia sa so všetkým potrebným na lekársky zásah. A je to tu – Evka si zasa raz nezvážila, čo hovorí („Jasné, že mu to pichnem, však prečo nie, mňa to bolieť nebude“) a teraz mám pred sebou injekčnú striekačku, liečiví roztok a utrápeného Alexa… nič, hlavne to nerozpitvávať a rýchlo konať! Pohárik pisca pre mňa, oklepať sklenenú fľaštičku (ako je možné, že sa mi tak trasú ruky?), zlomiť vrch, otvoriť injekciu tak aby som sa jej nedotkla, natiahnuť tekutinu, trochu vystreknúť, vydezinfikovať plece, stisnúť, úsmev do troch foťákov, čo na mňa miera aaa pichnúť… ups, nejako to tam ide ľahko – dnu, von, zasa dnu!? Janči na mňa kričí spoza objektívu, že mu to mám držať na jednom mieste (aký inteligent – však poď si to skúsiť :))… späť k práci, Brazília má v pleci kov! Pomalé vstreknutie zázračnej tekutiny do svalu (teda, ako vlastne viem, že som v svale?), vybrať, pritlačiť tampónik a pohárik pisca na ukľudnenie (zase pre mňa :).
Fú, moja prvá injekcia … pacient ani okoloprizerajúci sa ľudia neodpadli, fotiek máme viac ako z včerajších Vianoc, Alex stále hýbe rukou a do pol hodiny sa mu začína polepšovať. Týmto ďakujem maminke – bývalej sestričke, ktorá nás po škôlke brávala do ordinácie a my sme skrz škáru sledovali ako pichá ľuďom injekcie.
Už to máme za sebou – skvelý dôvod na celodenné oslavy, ničnerobenie a rozprávanie sa. Vyrábame nový alkoholový varič z plechoviek od piva a testujeme jeho účinnosť pri zohrievaní cca 0.7l vody (iba 5 minút). Večer ešte riešime záhadu zmiznutej tašky s našimi nepremokavými vecami. Nachádzame ju asi o 300m ďalej na zemi v susednom komplexe, celú roztrhanú (no veci bez poškodenia). Zlodej behá so sklopenými ušami opodiaľ a iba sa prizerá ako si berieme naspäť jeho korisť… kleptopes!
Trvá ešte dva dni, kým definitívne zdvíhame kotvy z nášho vianočného útočiska. V Coyhaique ostáva po nás iba kopec plagátikov na predaj bicyklov a jeden úžasný kamarát Boris.
Nasleduje deň a pol viac-menej horekopca na asfaltke v krásnej prírode, s utekaním búrke a večer takému protivetru, že radšej staviame stan. Spoločnosť máme v podobe mladej 21-ročnej cyklistky z Austrálie, ktorá je presne ten prípad premotivovaného cestovateľa, ktorému má človek chuť zalepiť ústa, no zároveň je mu vďačný za príklad toho, ako vyzerá tešenie sa z každej … maličkosti.
Radosť z asfaltky sa stráca v dedinke Cerro Castillo, nad ktorým sa týči nádherná vežičková hora – známe turistické miesto. Pod kolesami začína opäť chrapčať štrk a my sa pomaly dostávame na ešte menej obývanú južnú časť Chile.
O stretnutie s cyklistami tu však núdza nie je – pár z FR na lacných bicykloch, Klaus z Nemecka, Amík, Austrálčanka, Taliani, Španielsko-USA pár, frantíci na tandeme…
Najčastejšou spoločnosťou je tu bohužiaľ dážď … prší skoro každú noc a teda balíme každé ráno mokrý stan. Dni sú striedavo pekné, upršané, vietor, že sa proti nemu ani tlačiť nedá, sychravé, hmlisté, teplé, studené … a toto všetko v rámci jednej hodiny! Obliekame a vyzliekame sa častejšie ako na módnej prehliadke :).
Opäť dostáva príroda dávku tekutín a cícerky vody stekajú na naše igelitkou obalené sedanky. Je 31.12. a my sedíme pred turistickým centrom v dedinke Rio Tranquilo (Kľudná rieka), napojení na voľnú wifinu a rozmýšľajúci čo a kam … kemp a spoločnosť, či pokračovať a ušetriť deň státia a peniaze?
Sú 4 hodiny poobede, mierne sa vyčasuje a hoci podmienky sú vhodné aspoň na ďalších 30km, končíme v kempe so 6-timi cyklistami a 5-timi cestovateľmi (jeden z nich je izraelský bluesový hudobník). Večer panuje skvelá atmosféra a keď postarší francúzsky pár skočí na parket, všetkým nám padá sánka z ich energie a pohybov. Noc je dlhá a veselá a naozaj v skvelej spoločnosti.
Nový rok je pomerne bezbolestný a ja ráno stíham veľké pranie. Okrem toho sušíme naše hamaky (húpacie siete), ktoré boli posledné 2 dni naložené v piscu – nevýhodou nepremokavých tašiek je, že tak ako sa voda nedostane dnu, tak sa ani nedostane von a teda, ak sa dnu vyleje obsah vašich tajných alkoholových zásob… :).
Rio Tranquilo je známe hlavne kvôli svojim nádherným jaskyniam v mramorových útesoch, ktoré roky tvarovala voda tyrkysového jazera. Jančimu sa veľmi nechce ísť a teda čakať viac ako polhodinu na ďalších do partie nehrozí (na loď musia ísť minimálne štyria ľudia).
Pokračujeme no s veľmi zmiešanými pocitmi … áno, komerčné veci strácajú svoje čaro, ale ak sem chodia ľudia z celého sveta, tak na tom musí niečo byť… áno aj Machu Picchu je akože krásne ale turizmus zničil jeho úžasnú silu a atmosféru a my by sme sa tam už nevrátili … áno, mali by sme sa ponáhľať a nestrácať ďalší deň nepedálovaním, ale na druhú stranu tento výlet nie je iba o presunoch…
Po zvážení všetkých pre a proti sa vraciame, čakáme, naloďujeme sa a to čo vidíme nám naozaj vyráža dych … Mramor obrúsený vodou do jaskýň, stĺpikov, oblúkov a okolo nepredstaviteľne krásna modrá voda. Ak sa kvôli niektorým veciam oplatí stratiť čas a minúť peniaze, toto je určite jedna z nich!
Hoci do večera stíhame urobiť iba 12km – väčšina je do kopca, sme spokojní… dni nie sú iba o nazbieraných kilometroch ale hlavne o zážitkoch. Ešte pred spaním prepočítame ostávajúci čas … Torres del Paine (jeden z najkrajších a najznámejších parkov južnej ameriky) nestíhame! Teda stihli by sme, ale to by sme sa museli hnať a pri každej peknej veci mali výčitky, či sa môžeme zdržať a pozrieť si ju. A okrem iného, aspoň budeme mať dôvod na opätovný návrat :).
Vďaka skvelému časovaniu nášho pohodového a neuponáhľaného rána a Klausovho nadšenia zo skorého odchodu z Ria Tranquila, stretávame sa na ceste.
Celý deň pokračujeme spolu a dozvedáme sa kopec príbehov a informácii od naozaj ostrieľaného cyklistu, ktorý už má za sebou cestu okolo sveta, kopec „kratších“ výletov a skoro Panamerican highway (to kde práve sme).
Väčšinu času ideme okolo jazera General Carrera, ktoré ani po piatom dni neprestáva nadchýnať… nádherná tyrkysová voda so zasneženými kopčekmi navôkol schová do vrecka preslávenú Titikaku v Peru/Bolívii ako nič.
Večer trávime pri „prameni“ najväčšej rieky Chile – Rio Baker, ktorej obrovské pereje a asi 20m šírka už pri jej zrode vyžarujú neskutočnú energiu a silu. Do toho nezameniteľná farba vody, nádherné okolie a nikdy neutíchajúci hukot tiahnuci sa údolím. Pri ohníku s nami okrem Klausa sedia aj dvaja Taliani a jedna Švajčiarka (tiež cyklisti), ktorí skoro podpaľujú kôru stromu, o ktorý nakládli oheň. Požiarnik Janči nám vyčistí žalúdky a hoci je skoro o polovicu mladší od všetkých naokolo (okrem mňa), disciplína s ohňom sa prudko zvyšuje :).
Prichádza deň, kedy aj chceme odísť skôr, no osud to proste tak necíti. Všetci noční parťáci sú už dávno na ceste, keď my iba vymýšľame kreatívne riešenia na opravu zlomenej tyčky na stane (originál sada na opravu sa ukázala ako zlý vtip s nepasujúcimi komponentmi). Lepíme trhajúce sa tašky a pretrieďujem zbytočné veci. Tesne pred odchodom si ešte všímam zlomený nosič, čo znamená ďalšiu hodinu zdržania.
Nasledujú 2 dni vedľa obrovskej bledomodrej tepny juhu s nekresťanskými stúpaniami a klesaniami, množstvom calafate (niečo ako čučoriedky na obrovských pichľavých kríkoch), prenádhernými výhľadmi a jednou zastávkou na výletík k vodopádom, kde zvyknutí, že Patagónia je najbezpečnejším miestom na svete, nechávame plnonaložené nezamknuté bicykle len tak opreté o bránu a vyberáme sa na 20min prechádzku k vodopádu (však, kto by už len chcel ukradnúť tieto ťažké kravy na týchto strmých štrkových cestách?). Riťku nám stisne, keď pri návrate už z diaľky vidíme, že naše tátoše „tam“ nie sú… Nóóó, pasy aj karty pri sebe máme, foťák tiež a ďalšie veci síce mrzieť budú, no situácia je prežiteľná … Bicykle nachádzame posunuté o pár metrov na stranu aby nestáli vo výjazde vozidiel a tak sa môžeme ďalej ubezpečovať, ako v kľude by sme sa zmierili s ich stratou (už nás vidím :D).
V dedinke Cochrane (čo je ževraj posledné lacné miesto na nákup vecí pred príchodom do Argentíny), stretávame Klausa, špainelsko-americký pár aj francúzskych chalanov na tandeme. Opäť nás láme túžba po spoločnosti a ideme sa do kempu socializovať :).
Carretera je zaujímavým miestom na zemi … Je tak nádherná, že keď svieti slnko, človek má pocit, že objavil raj na zemi – lagúny, okolitá zeleň, týčiace sa pohoria s ľadovými štítmi a vodopádmi … a keď prší a fúka, je to raj na zemi v trošku horších podmienkach. Zahmlené a upršané momenty pôsobia mysticky, no určite nie škaredo. Jedinou zvláštnosťou je nikdy nekončiaci plot pozdĺž cesty – všetko, aj to najodľahlejšie panenské miestečko, je niečí majetok (a väčšinou na predaj)!
Prichádzame do mestečka Tortel, ktoré je na útese nad fjordom. Kvôli strmosti terénu sú domčeky postavené na koloch a namiesto cestičiek sú tu schodiská. Keďže sme počuli, že na konci dediny je kemp zadarmo, nedbáme zniesť plne naložené bicykle po viac než 200 schodoch, potom ich opäť vyniesť, zniesť, vyniesť … bicyklovať po dlhých mostíkoch … ešte jedny schody … dlhý most a už nám nič nebráni užívať si novovybudovanú „zátišnú“ budovu kempu (3 steny a strecha) s elektrinou a vyhoreným ohniskom. Okolo je kopec calafate, nablízku latrína a okolie je tak pekné, že sa zmierujeme s faktom, že po vodu treba kráčať kilometer do dediny.
Staviame stan pod strieškou a za stáleho dažďa ostávame dva dni :) Píšeme články, oddychujeme – ja som totiž na antibiotikách, kvôli nevydržateľnej bolesti hrdla, opaľujem si vlasy pri flambovaní calafate a pri prechádzke do knižnice (všetky veci nechávame bez dozoru v kempe) nás niekto okradne!
Podozrenie, že sa niečo stalo prichádza už v dedine, keď na jednom mostíku nachádzame Jančiho rukavicu – teda nakoľko si je 100% istý, že mu včera nevypadla a že ju mal určite na bicykli, pohráva sa s myšlienkou, že možno niekto iný má presne rovnakú, špinavú a potrhanú a stratil ju on :D.
Celú cestu si robíme srandu, že o čo sme ľahší (stan, bicykle, doklady, peniaze?) Prichádzame do kempu a naozaj sme boli okradnutí… Chýbajú nám naše staré, potrhané, smradľavé, toxické zbrane – rukavice! Teda 1/4 úlovku máme naspäť :) Je nám smiešne z tejto situácie, no asi mieste deti chceli mať suvenír (inak si takýto počin nevieme vysvetliť :D). Každopádne, ak nám bolo súdené, že nás majú okradnúť, sme radi, že to dopadlo takto!
Túto pokojnú a fakt príjemnú dedinku opúšťame za strašného lejaku, kedy treba sedieť na zadku pod strechou a v teple a určite neísť na bicykel. Nanešťastie nám sa míňa čas a ak chceme stihnúť o 2dni loď do Argentíny musíme pokračovať.
Prvé dve hodiny sa iba dostávame zo spleti mostíkov a nekonečného množstva schodov, kde si so super štýlom odmakáme posilku za posledný rok ničnerobenia – ja vpredu cúvam s popruhom cez plece, ktorým dvíham predné koleso a Janči dvíha a tlačí plne-naložený bike zozadu. Konečne sme zdolali posledný schod no sme premočení ako myši!
Stretávame našich Španielsko – USA cyklistov, ktorí nás pozývajú do svojho suchého a vyhriateho príbytku. Sušíme sa dve hodiny a hoci je pokročilá hodina, vonku ukážkovo škaredo a v ich spoločnosti je fakt skvelo, rozhodneme sa pokračovať …
Netrvá ani pol hodinu a v topánkach máme bazéniky. Všetky naše funkčné „nepremokavé“ goretexové veci premokajú (nech sa vraví, čo sa vraví no na pretrpenie upršaného patagónskeho dňa v suchu a teple, by musel byť človek obutý v gumákoch, navlečený v poctivom plastovom pršiplášti a ako spodnú vrstvu mať na sebe neoprén… proste, po viac než 15minútach na hustom daždi, pričom je telo v pohybe a na oblečení vznikajú záhyby je goretex nanič!).
Prichádza strmák a my sme dobicyklovali – mokré reťaze s jemným pieskom sa zasekávajú pri každom zábere a my môžeme jedine tak tlačiť… Náš plán o stopnutí nejakého auta padá na nulovej premávke a pomaly nám začína byť jasné, že toto až taký výborný nápad nebol. Auto! Zázrak! Stoj! Stojí! :) Trvá menej než hodinku a my rozvešiavame premočené veci v čakárni na miestnu lodičku, ktorou sa zajtra ráno preplavíme na druhú stranu fjordu. Na odporúčanie druhých cyklistov skúšame šťastie u vojakov a noc trávime v teple, s dobrým jedlom, horúcou sprchou a super spoločnosťou.
Nasleduje deň a pol šliapania do kopcov, čiastočne v daždi a chlade, so zasekávajúcimi sa reťazami, keď konečne prichádzame do Villa O’Higgins – posledné mestečko na Carretere Austral. Naše vzrušenie a emócie z pokorenia južnej cesty kazia 2 fakty:
1. Aj napriek viacerým odozvám na kúpu bicyklov a lepení plagátov na každom kroku, stále nemáme reálnych kupcov!
2. Zaplatiť cez 200 dolárov za zajtrajšiu loď, ktorá nás má vziať do Argentíny je strašne veľa…
Sedíme na námestí, tlačíme chleby a rozmýšľame čo ďalej. Kým ja chytám voľnú wifi na námestí a pozerám čo doma, Janči zisťuje informácie o údajnej druhej možnosti cez hory s brodením riek a brutálnou obchádzkou (jediná výhoda – je to zadarmo). Zamýšľam sa… nie sme úplne na mizine, sme unavení a mne tá loď vlastne príde ako drahá no stále znesiteľná možnosť. Vracia sa natešený Janči… že je „tam“ cesta aj pohraničiari… Musíme ísť iba 20km do kopca, potom ďalších 20 v horách k hranici a potom to bude síce komplikované ale hore nám povedia smer…
Normálni ľudia na konci svadobnej cesty píšu na internet statusy „posledná masáž a ideme domov“ a my sa rozhodujeme či niekoho informovať, že ak sa do dvoch dní neozveme, majú zvolať pátranie… čistí cvoci!
Začíname … moja nálada je síce o ničom, keďže som už bola psychicky pripravená na posledný deň bicyklovania (a toto je pri šťastí minimálne ďalšie 3) no vytešený Janči rozjasňuje okolie.
Máme šťastie a zastavujeme prvý nákladiak. Hoci ležia vedľa našich nôh rozkladajúce sa vnútornosti ovečky, 10km do kopca na korbe je veľká pomoc. Stúpania sa zmierňujú a pokračujeme nádhernou dolinou vedľa obrovskej rieky Mayer v obklopení zasnežených hôr. Je to ďalej a je to náročnejšie, no toto miesto je naozaj čarovné.
Iba hodinku pred západom slnka nachádzame úplne vysilení pohraničiarov. Tí nás posielajú do útulne – čakárne, čo leží kilometer odtiaľto, že hranicu otvoria až zajtra o ôsmej. Sme sami, máme vlastnú chatku s obrovským krbom a zapadajúce slnko osvetľuje okolité kopce. Posledná noc v Chile vari ani nemôže byť krajšia a romantickejšia :).
Začíname variť, rozkladáme veci v našom dnešnom príbytku a zakladáme oheň pri ktorom sa potom krásne … udusíme! To ktorý „architekt“ navrhoval ťah komína v tomto krbe?! Naše rozvešané schnúce veci voňajú ako klobásky a nakoľko už máme rozložený varič, s ktorým sa nedá manipulovať keď horí, plačeme a kašleme pri dokončovaní večere. Bojujeme s plne naloženým ohniskom aby sme postupne eliminovali horiace konáre a zmenšili naše utrpenie a dym v miestnosti.
No hold, chvíľu to vyzeralo ako ukážková svadobná noc… Na druhú stranu, toto nie je tradičná svadobná cesta a teda vyzerá presne ako sme si ju vytúžili- krásna, spolu a s úsmevnými prekvapeniami :)
Posledný večer v Chile! V krajine, ktorá nás očarila tak ľuďmi ako aj prírodou. Krajine, ktorá sa zaradila ku Kube a Kolumbii na prvú priečku- najlepšia krajina našej cesty!
Zajtra – Argentína…
Evit and Jan, I enjoyed this post – just randomly picked one to start with – and I will savor the other „chapters.“ I will have so many more places to put on my bucket list now. Thank you for doing this, for sharing your trip. It will make a nice memento for you, too, of course, but you’ve made the special effort to put this into English and make this available to us English speakers, so I thank you for that very very much. You two are something else. I wonder what you are thinking of next in your lives…?