Argentínske mäsové hody, predaj bicyklov, Fitz Roy a ľadový hnedý psík…
Svieti slniečko a my sušíme naše včerajšie údeninky v okolí chatky. Posledné čileánske raňajky sú ukážkovo hnusné, nakoľko neumývame doštičku a nožík – cibuľová chuť v jablkách :D (priúčka za lenivosť).
Veliteľ na hranici odpisuje naše údaje do zošita a nasleduje „nápomocný“ popis cesty: „hore je farma, tam prekročíte plot, potom smerom na ten veľký kopec, prejsť cez mostík, okolo rieky až pod ten druhý kopec, potom lesom a tam asi o 10km je argentínska polícia“.
Zábava môže začať! :) Prvý brod je hneď za budovou a keďže sa nám zdá, že sa stačí len rýchlo rozbehnúť a zdvihnúť nohy, končíme obaja s mokrými topánkami… totiž – hĺbka vody = odpor => 30cm voda = veľký odpor => krátka vzdialenosť+hlboká voda = namočené topánky pri zábere, keď človeku dochádza, že to asi na druhú stranu zotrvačnosťou nedá (ešteže máme na brody pripravené sandále).
Pred farmou stretávame majiteľa Maxa aj v spoločnosti jeho ôsmych psov. Pozýva nás na čaj a pečivo a snažíme sa trochu pokonverzovať. Nakoľko je to taký samotár a artikulovanie k životu zjavne nepotrebuje, viac nerozumieme ako rozumieme :). Máme veľké šťastie – je sobota, Max má dnes oddychový deň a ponúka sa, že nás odprevadí …
Po prejdení jeho pozemku odrazu zastavuje pri ostnatom drôte a hovorí, že tadeto. Žiadna bránička ani viditeľná cesta, proste poprekladať všetky veci na druhú stranu a aj seba a… sme na území Argentíny. Nasledujú 3km nízkymi pichľavým porastom s množstvom tenkých cestičiek od zverov, jeden brod, premočená lúka s blatom po členky a strmák, že traja tlačíme jeden bicykel. Konečne most a teda koniec nepríjemných kríkov a snáď aj škrabancov.
Most? Ako fakt? Toto je najužšia a najlabilnejšia lávka, ktorej vrcholom dokonalosti je upevnenie zábradlia ostnatým drôtom.
Trvá nám viac než hodinu, kým postupne poprenášame veci a bicykle… zatiaľ sa v rozbúrenej rieke skoro topí najmladší psík, ktorý má strach ísť po moste (nečudujem sa) a rozhodne sa ju preplávať.
Lúčime sa s Maxom a ten nám dáva posledné inštrukcie. Prichádzame k ramenám Ria Mayer (rieka Mayer) a aj napriek tomu, že máme „iba“ nasledovať stopy pneumatík, strácame sa (tie autá sa určite tiež stratili). Po 9-tich brodoch konečne stojíme na správnom brehu a mieste.
Nasleduje prenádherný les, ktorý sa však tiež viac podobá prekážkovej dráhe než normálnej komunikácii. Ešte pár brodov, krásna lúka, okolo obrovské vrchy so zasneženými štítmi … a sme tu! Víta nás tabuľa „Argentína, medzinárodný hraničný prechod“. Ujo v gendermerii (pohraničiar) nás víta s úsmevom na perách. Najprv zaženie kone a potom už ideme dnu po pečiatku. O malej frekvencii ľudí v tejto oblasti hovorí aj fakt, že za posledný mesiac je v zošite zapísaných iba sedem mien.
Pokračujeme dolinou, prechádzame okolo prvej farmy, potom opäť brodíme rieku, kde si dávame pauza na vyvetranie našich sparených zadkov, dostávam snake-bite-ový defekt a keď už pomaly slnko zapadá za obzor, pýtame sa na jednej megafarme, či môžeme pri nich postaviť stan.
Hugo – mladý šéf – nás berie do ubytovne pre strihačov ovečiek, že sa nám bude spať lepšie dnu ako vonku … nó, tak toto nedáme – teda určite by som tu mala sny, že som súčasťou stáda ale tento puch by z nás nevypáchol ani za pol roka. Hugo nám ukazuje „striháreň“ a stroje a strojčeky, ktoré strihači používajú.
Nenápadne dávame poznámku, že sa celú cestu tešíme na preslávený argentínsky steak a náš dobrý hostiteľ nás pozýva na ochutnávku … 1kg pečenej a grilovanej baraniny a 5 vajec. Hugo má za sebou len 7 rokov školy a nie je veľmi svetovo rozhľadený. Svojej práci a zvieratám sa však rozumie dokonalo a nám sa s ním úžasne rozpráva. Jeho „prosté“ názory na svet vychádzajú od srdca, sú logické, rozumné a správne. Je to určite jeden z najmúdrejších „nevzdelaných“ ľudí, akého sme stretli.
Po noci v stane pod jasným nebom zaliatym hviezdami nás čaká dlhý deň po argentínskej pampe a jej „skvelých“ štrkových cestičkách. Zeleň sa stráca, kopce miznú za nami a vpredu sa rozlieva nekonečná žlto-hnedá pláň s biednym porastom pôsobiaca veľmi nehostinne.
Sme zvyknutí mať pitnú vodu z potôčika každých 10km a tým pádom sú naše zásoby dosť biedne (to je práve na tomto mieste dosť nezodpovedné). Dar okoloidúceho auta – 1.5l minerálky, berieme teda ako zásah z neba :).
Vietor fučí ako divý. Na naše šťastie je dnes s nami (v istom momente nás normálne vytlačí hore kopcom!). Ešte 2 defekty a konečne sa naše kolesá dotýkajú hladkého asfaltu – známa Ruta 40 (cesta 40). Viezť sa po tak dlhej dobe bez hrkotu, otrasov a prachu je ako lietať.
Pri ceste vidíme pohybujúce sa čudo – pásovca! Super … ja sa ho snažím zahnať k foťáku, kým on hľadá brloh – samozrejme, že je šikovnejší a naše fotky sú dosť rozmazané :D. Je paradoxom, že v tejto na oko nehostinnej krajine je viac živočíchov (pásavec, králiky, pštrosy, guanaco…) ako v zelenom Čile.
Po príliš ľahkých 40km na krásnom rovnom povrchu nachádzame nocľah u cestárov. Na večeru dostávame opäť obrovskú porciu klobás a s pocitom, že dobiehame bielkoviny za celú cestu, zaspávame.
Nasleduje deň s veľkým „V“ … vetrom. Fúka tak, že na 20m medzi domom a cestou ma raz zhadzuje na zem. Potom však meníme smer a začína jazda o akej sa nám ani nesnívalo – 52km/h bez použitia pedálov… od rozbehnutia. Naša priemerka- 40km/h.
Počas pauzy v zákryte sa pristavujú terénne karavány. Na otázku: „Ste v poriadku, potrebujete niečo – chladné pivo?“ sa nedá odpovedať inak než pozitívne :). Pohodová situácia sa mení za zákrutou, kde sa stava pedálovanie neznesiteľné a po zistení, že sme za poslednú hodinu prešli len 4km, zahajujem protest. Sadám si do stredu cesty, ktorou posledné 2 hodiny nič neprešlo a zaprisahávam sa, že do najbližšieho auta dostanem bicykle… aj keby čo bolo!
A je to tu – pick up… fakt malý… mávam ako o dušu… stojí! Janči ma ťahá preč, že to nemá zmysel no ja ukecávam majiteľa, nech to aspoň skúsime, že to pôjde… Janči ma stále ťahá preč no veci sú do 15 minút v kufri, my sedíme dnu a najbližších 300km sa vezieme :). Na križovatke do El Chalten stretávame už známych cyklistov (Austrálčanka, Amík, Nemec) a rozprávajú nám ako hasili oheň v krbe v Torteli.
Ešte máme pred sebou 90km ak nechceme spať uprostred pampy. Naši anjeli strážni opäť zamakali a darí sa nám stopnúť Van do našej poslednej destinácie a miesta, kde plánujeme dať zbohom našim tátošom – hlavného mesta horskej turistiky – El Chaltén-u.
Dom Flor, jej dvoch detí a priateľa Mária nachádzame pomerne rýchlo. Ich warmshowerovské (ubytko pre cyklistov zadara) nadšenie cítiť z každého rohu. Na záhrade máme problém nájsť voľné miesto na náš stan, keďže je tu ďalších 8 príbytkov. Dom pozostáva z 3 izieb, z toho jedna je obchodík, kuchyňe, ktorá je po väčšinu dňa okupovaná aspoň 10 cyklistami a malinkého záchodu, na ktorý sa vyslovene striehne. Aj napriek tomu tu je atmosféra úplne prirodzená, veselá a spokojná… Stretli sme veľa pohostinných ľudí, ale toto je niečo neopísateľné, hraničiace so silným nepochopením pre toho, kto nezažil.
Hlavný plán najbližších dní – vytlačiť oznamy, vyčistiť bicykle a kúpiť letenku. Počas výlepu letákov v jednom hosteli začujeme známu českoslovenčinu, z čoho sa samozrejme vyvíja skvelý večer v spoločnosti českého cestovateľa na Jawe okolo sveta a slovenského skalolezca Kvasa.
Sedíme v kaviarni, pred nami oslavný koláčik, v obálke letenky domov a vo vrecku zbytok peňazí za naše tátoše… áno, sú predané! Ledva sme ich stihli poslednýkrát vyhladkať a vyčistiť a už sme mali záujemcov. Na druhú stranu, ak som mala vysnívaných budúcich majiteľov našich lások, boli to presne oni – Alex a Anita… mladí kamaráti s túžbou cestovať. Anita pomenováva svoj bicykel „Eva“ a sľubuje, že sa oň bude dobre starať. Pred odchodom mi ešte povie, že som jej splnila jej veľký sen.
Všetko je ešte lepšie ako dobré, no aj tak mi stekajú slzy po tvári. Pijeme kávu a mne sa vracia, čo sme na našich dvojkolesových kamarátoch zažili… radosť i smútok, strach i nadšenie, rýchlosť i vlečenie sa, príjemné chvíľky i tie ťažké… naučili nás pokore, vytrvalosti a slobode… ukázali nám krásu tohoto sveta a doviedli na miesta, kam by sme sa inak nedostali.
Janči ma objíma a utiera mi slzy… „ďakujeme za vaše skoro-bezproblémové slúženie a buďte také dobré aj k novým majiteľom“. Večer máme na dome oslavno-smútiacu párty na počesť ukončenia našej cesty. Príde aj Kvaso a dávame mu všetky naše peniaze, lebo postrácal karty a teraz je trošku v … keli.
Ráno sa vyberáme na 2-dňovú prechádzku do národného parku Fitzroy, ktorý je hneď za domom. Tam sa ostré kamenné štíty vypínajú do nebies a lákajú cvokov z celého sveta aby pokorili ich strmé steny. Vraciame sa úplne zničení, no vnútorne naplnení krásou, čo sme videli.
Posledný deň v El Chalténe sa ešte socializujeme s našimi novými cyklistickými kamarátmi Moisejom a Annou. Sú zo Španielska a tiež išli na rok sa trochu pobicyklovať. Domov išli iba oznámiť, že sa už vlastne nevrátia a idú žiť tento život. Teraz sú z nich bici-nomádi s veľmi zaujímavou filozofiou na život, obrovským srdcom a veľkými úsmevmi.
Je 19.1.2014 – zajtra nám letí lietadlo a my sme s ďalšími 50-timi turistami v autobuse mieriacom k ľadovcu Perito Moreno („hnedý psík“). Cikanie na povel, rozchod na povel, všetko na povel… ja chcem späť našu slobodu na bicykloch!
Prichádzame na parkovisko a pred nami sa rozlieha 5km široká, 30km dlhá a 80m vysoká kopa ľadu. Neustále pukanie a ulamujúce sa kúsky dopadajúce do jazera predčia všetky naše očakávania. Toto je fakt monumentálne! Tesne pred odchodom sa na chvíľku vyjasní a tak robíme ďalšie kolo fotiek… :)
Je večer, no tento je už ozaj posledný. Sme v kempe v mestečku El Calafate a s nami ďalší šiesti cyklisti… cyklisti – ľudia, s ktorými sme si boli počas cesty tak blízko; ľudia, ktorí zdieľajú rovnakú vášeň; ľudia, ktorí nás motivovali; ľudia, ktorí sa stali našimi priateľmi.
Už nemáme naše tátoše, no na posledný argentínsky spánok sa ukladáme ako cyklisti… ako dobrodruhovia… ako manželia, ktorí si splnili jeden sen, počas ktorého mali dosť času plánovať tie ďalšie. Momentálne sa tešíme domov – na rodinu, kamarátov a riadnu zimu :) (veríme, že nám Perinbabka pošle snehovú nádielku na privítanie).